Stretnutia v rámci OECD spravidla bývajú plné inšpirácií do budúcej práce a ani tento rok tomu nebolo inak. Je to zároveň dobrá príležitosť porovnať, kde sa nachádza naša rozpočtová rada vo svetovom pelotóne nezávislých fiškálnych inštitúcií.

Je pre mňa veľkým potešením, že som sa za uplynulé tri roky mohol podieľať na budovaní malej, modernej, otvorenej a nezávislej inštitúcie, ktorá dnes dokáže na partnerskej úrovni viesť tvorivú diskusiu s o veľa ostrieľanejšími hráčmi v globálnom meradle. Som veľmi vďačný za šancu, ktorú som dostal. Po troch rokoch svojho pôsobenia – v rámci skladania účtov občanom – by som však rád zhodnotil stav RRZ podrobnejšie a zároveň sa zamyslel aj nad tým, čo by mohla obsahovať pozitívna agenda do budúcna pre našu inštitúciu.

Vo svojom prvom blogu na týchto stránkach som písal, že by som chcel, aby RRZ bola rušná tvorivá dielňa, kde budeme rozširovať poznanie o verejných financiách na Slovensku. Chcel som, aby RRZ bol zrozumiteľný a vyvážený hlas rozumu opierajúci sa o metódy, ktoré obstoja vo svete prísnych svetových štandardov.

Po troch rokoch hektickej práce, ktorú odviedli naši zanietení a šikovní zamestnanci, máme dnes k dispozícii širokú škálu analytických nástrojov, cez ktorú vieme hodnotiť kroky vlády z rôznych uhlov pohľadu. Odozva od nášho medzinárodného panelu renomovaných expertov, ako aj zo stretnutí s ostatnými fiškálnymi radami nám naznačujú, že sme sa týmto dotiahli na úroveň najlepších v medzinárodnej konkurencii rozpočtových rád. Aj preto nám naši partneri s dôverou zverili koordináciu okrúhleho stola rozpočtových rád krajín Európskej únie (EÚ), ktorému predsedáme už vyše roka s konkrétnymi výsledkami vo vzťahu k „Bruselu“.

„No a čo z toho máme?“, spýta sa bežný človek. Odpoveď znie: viac informácií. Tučné dokumenty, ktoré vláda posiela do parlamentu, dnes obsahujú viac informácií o stave verejných financií ako kedykoľvek. My ich vždy trochu „požujeme“ a prezentujeme v stráviteľnejšej forme, poukazujúc na riziká vývoja a súlad so sľubmi a záväzkami. Aj z tohto dôvodu je dnes o veľa ťažšie zakryť machinácie v štátnych podnikoch, alebo vytvárať skryté formy finančnej ťarchy pre našich vnukov. Dôsledne odkrývame, do akej miery je znižovanie deficitu verejných financií naozaj práca vlády a nie vec dobrých časov niekde za oceánom, výpredaja rodinného striebra, alebo oddialenia nevyhnutných opráv na deravých strechách našich škôl. Podľa najlepších dostupných metód vieme vyčísliť, koľko práce ubudne, ak vláda zvýši dane a o koľko menej dlhu presúva na nič netušiace ešte ani nenarodené deti, keď spraví dôchodkovú reformu.

Z hľadiska fungovania našej stále mladej demokracie je nevyhnutné, aby sa tieto informácie k občanom aj dostali. Len oni dokážu veci reálne zmeniť raz za štyri roky vo volebných miestnostiach. V zdieľaní informácií s občanmi, priznávam, ešte zaostávame aj za našimi plánmi, aj za medzinárodnými partnermi, aj za očakávaniami mnohých domácich pozorovateľov. Hoci je ťažké poukazovaním na účtovné nuansy konkurovať správam o ľudskom nešťastí a rôznych dilemách účastníkov reality šou, musíme sa viac ako doteraz sústrediť na komunikáciu s občanmi. V tejto súvislosti je potrebné prehĺbiť dialóg okrem médií aj s volenými zástupcami občanov, ktorí potrebujú viac odborného servisu. Hoci odborná diskusia v parlamente je už na vyššej úrovni, prekrikovanie, ktoré nám politici pravidelne servírujú k nedeľnému obedu, je ešte stále plné faktických chýb. Ale nemali by sme zabúdať ani na priamy kontakt s občanmi. Prvé lastovičky v tomto smere sme už vypustili, ale je potrebné ísť ďalej a osloviť ľudí aj mimo internetovej komunity.

Je takisto potrebné, aby sme ako inštitúcia postupne prešli k inováciám v našej oblasti. Šprint v tvorivej práci, ktorým sme dobehli svet, už zahŕňal kreatívne riešenia šité na mieru Slovenska. Bolo by naozaj úspechom, keby sme čoskoro dokázali udávať tempo vo svetovom meradle. Na budúcom stretnutí OECD by sme už tak mohli pôsobiť. Chcel by som tiež, aby RRZ priamo vplývala na budúci vývoj neodvratnej ďalšej fiškálnej integrácie EÚ v spolupráci s našimi partnermi za okrúhlym stolom.

Na to, aby toho RRZ bola schopná, potrebujeme kvalitných ľudí vo vedení, ale aj na pozadí. Potrebujeme byť aj naďalej intenzívne zapojení do medzinárodného diania cez odborný tréning, semináre či konferencie. V týchto oblastiach sme počas uplynulých rokov boli lídrami na Slovensku.

Aktívne pôsobíme v domácej odbornej komunite. Naši zamestnanci chodia do rôznych kútov Slovenska a prezentujú naše najmodernejšie analýzy mladým doktorandom. Viacerými našimi aktivitami teda aspoň do istej miery nahrádzame to, čo mladým ekonómom nedostatočne poskytuje naše zaostalé, dlhodobo zle manažované a slabo financované, chátrajúce vysoké školstvo.

Práca v RRZ mi priniesla veľmi veľa radosti. Je to hlavne vďaka úžasným ľuďom, ktorí sa na tomto modernom projekte zišli. Veľa vecí sme sa spolu už naučili a vytvorili, ale je dôležité, aby hlad po novom poznaní naďalej pretrvával. Chcel by som, aby RRZ bola naďalej atraktívnym schodíkom v kariérnom postupe mladých ľudí, prostredím, ktoré inšpiruje a miestom, kam ľudia chodia do práce s chuťou.

Ešte raz by som sa chcel poďakovať politickej elite rokov 2011 a 2012, že som dostal túto možnosť svojim spôsobom prispieť, aby Slovensko bola modernejšia krajina so zodpovedným a prehľadnejším rozpočtovým hospodárením. Menovite by som spomenul Petra Kažimíra a Vladimíra Tvarošku. Príbeh sa začal prvotnými nápadmi, ktoré sme s neúnavným kolegom Ľudom Ódorom začali rozvíjať v snahe zostať pri čistom vedomí počas rozum ubíjajúcich rokovaní v Bruseli. Pokračoval rokovaniami so všetkými stranami na pôde parlamentu a schválením ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. V júni 2012 napokon vznikla naša inštitúcia. Je dobré, že do jej prvého vedenia neboli nominovaní zaslúžilí funkcionári s otáznou minulosťou.

RRZ som sa snažil v jej začiatkoch formovať podľa najlepších svojich vedomostí, využijúc svoje doterajšie medzinárodné skúsenosti. Želám si, aby si RRZ zachovala charakter mladej, dynamickej, doma a i v zahraničí uznávanej nezávislej inštitúcie.

Krásne góly a technické triky sú nepochybne najpútavejšia časť futbalu. No súčasťou futbalu sú aj tresty. Často sa stane, že červená karta príde nevhod. Mužstvo je akurát pod tlakom súpera za nerozhodného stavu, alebo sa snaží vyrovnať po inkasovanom góle. Nahnevá to človeka. Napriek tomu však tieto najvážnejšie sankcie uvalené za hrubosť nie sú podmienené momentálnym vývojom zápasu. Čo by sa stalo, keby to bolo inak? Keby rozhodca mohol vytiahnuť červenú kartu len za stavu, keď je o zápase už rozhodnuté, alebo len za fauly na súperovej polovici ihriska? V 80. minúte, za stavu 1:1, by ste mohli v strede poľa zlomiť piatim protihráčom nohu a zápas bez problémov vyhrať. Pre zápas je ale dobré, keď sa v ktorejkoľvek fáze nepremení na krviprelievanie. Práve preto sa zásadná hrubosť vo futbale trestá nepodmienenou sankciou.

Po odohratom zápase samozrejme nasledujú komentáre trénerov a expertov. Bol to faul, nebol to faul? Za taký faul by sa nemalo vylučovať! Rozhodca, ba priam celý systém je proti nám, lebo už druhý raz sme stratili kľúčového hráča v rozhodujúcom čase! Ak je PR trénera dobré, aj podaktorí experti prikývnu, že červené karty občas nemajú zmysel. Prečo treba hráča vylúčiť, keď Manchester United pravidelne dostáva(l) „Fergie time“ (nadčas na konci zápasu, ak to mužstvo potrebuje k víťazstvu či aspoň remíze)?! Je pre futbal naozaj dobré, ak napínavú hru plnú gólov kazia nejakí mudrlanti – rozhodcovia?!

V pozápasovej analýze zlého výsledku si málokto spomenie, že červenej karte predchádzal úplne zbytočný faul rovnakého hráča v prvom polčase, keď mužstvo viedlo, ako aj ďalšie drobné fauly. Rozhodca mu dal najprv žltú kartu, až správanie hráča napokon prekročilo únosnú hranicu. Len bystrejší pozorovateľ poznamená, že mužstvo malo aj pár vyložených šancí, ktoré nepremenilo na gól. Príčina zlého výsledku mohla tkvieť v zlom rozostavení mužstva či v jeho nesprávnej taktike. Prečo tréner striedal agilného útočníka za pomalého obrancu?! Prečo sa hráči neobčerstvili, keď sa celý zápas hral v horúčave a pri postrannej čiare mali fľaše osviežujúceho nápoja?! Nečudo, že celý tím pôsobil unavene.

Okrem trestov sú vo futbale samozrejme aj iné pravidlá. Niektoré z nich sú podmienené. Pomáhajú mužstvu, ak robí správnu vec – snaží sa (vy)hrať v duchu fair play. Naopak, keď chce mužstvo získať nenáležitú výhodu, hru zabrzdia. Keď hráča faulujú a lopta zostane na kopačkách toho istého mužstva, rozhodca ponechá výhodu, aby útok plynul ďalej. Keď sa mužstvo príliš hrnie do útoku a jeho hráči sa dostanú do ofsajdu, útočné ťaženie sa zastaví. Avšak aby mužstvo vôbec mohlo útočiť, najprv musí prestať s hrubosťou, dostať loptu pod svoju kontrolu a jednoduchými prihrávkami sa vymaniť spod tlaku súpera.

Rozdiel v podmienenosti, ktorý existuje medzi sankciami a pravidlami, nie je chyba v systéme, ale podstata samotného systému. Podobne ako fakt, že nad rámec drobných úprav sa pravidlá a tresty medzi dvoma majstrovstvami nemenia. Všetko je to v záujme dynamického futbalu v duchu transparentnej fair play.

Pre rozpočtovú politiku je takouto záťažou krátkozrakosť. Prehliadanie budúcich dôsledkov dnešného konania vedie spravidla k hromadeniu dlhu, s ktorým potom musia zápasiť budúce generácie. Veľké diery v rozpočte už u nás prestávajú byť zásadný problém. To však neznamená, že „prehliadané“ naozaj zmizlo. Je preto potrebné upozorňovať aj na dlh skrytý, ktorý v účtovníctve tak ľahko nevidno. Aj o tomto sa diskutovalo na nedávnej konferencii Európskej kancelárie Medzinárodného menového fondu.

Rozpočtová sekera Slovenska sa zmenšuje. Deficit sme úspešne znížili pod tri percentá ročnej produkcie ekonomiky. Zadlžujeme sa pomalším tempom a podľa plánu vlády sa náš účtovne vykázaný dlh časom začne i zmenšovať. Je to dobrá správa. V istom zmysle. Znamená to, že prestávame žiť na úkor budúcich generácií? Bohužiaľ, nie. Je len slabou útechou, že tento príbeh neplatí len pre nás.

Krátkozrakosť sa prejavuje v rozpočtovaní rôznym spôsobom. Jeden z nich je hromadenie dlhu na papieri. Vezmime si príklad z domáceho rozpočtu. Požičiame si na nové domáce kino alebo novú sedačku a dlh na kreditke narastie. Ak je vidina vyššieho príjmu v nedohľadne a nášmu bankárovi to uniklo v čase schválenia úverového limitu, úver časom narobí riadny hlavybôľ, a to nielen nám, ale možno aj našim deťom. Je dobré mať poradcu, ktorý nás na riziká takéhoto konania včas upozorní. Práve preto hospodárenie krajín sleduje či už domáca rozpočtová rada alebo medzinárodná autorita.

Naša zábudlivosť na budúce generácie sa však prejavuje aj iným spôsobom. Neriešime praskliny v stenách, predávame posledné kusy rodinného striebra, potajomky čerpáme z úspor odložených na dôchodok, namiesto gymnázia a vysokej školy posielame syna do lacnejšej miestnej učňovky. Potom sú naše deti nemilo prekvapené, keď im jedného dňa začne do domu zatekať. Alebo keď si riadnu prácu nájsť nevedia a navyše ešte rodičom musia finančne vypomáhať v starobe. Náš pôvodný účet za kreditku síce vyzerá dobre, ale je zjavné, že spomínané domáce kino sme si nezaobstarali bezúročne.

V poslednom období sa v mnohých krajinách stáva zvykom znižovať vykazovaný verejný dlh práve za cenu takýchto kompromisov na ťarchu budúcich generácií. Verejné investície či už do ciest alebo vzdelania klesajú. Predáva sa majetok bez hlbších úvah o zmysluplnosti predaja. Vo viacerých krajinách ľudia prijmú okresanie budúcich štátnych dôchodkov a zároveň súhlasia s tým, že sa bude menej šetriť na tie súkromné, resp. že sa do existujúcich úspor načrie. A to len preto, aby bolo dnes na dávky pre rodiny, ktoré sa zaobídu aj bez nich. Aby sa platilo školné, či zdravotníctvo pre tých, ktorí takú pomoc nepotrebujú. A aby sa nemuseli zvyšovať nepopulárne dane hoci aj tým, ktorí by novú ťarchu zvládli.

Výpis za štátnu kreditnú kartu teda začína vyzerať lepšie a my cítime úľavu. Tiché kvapkanie na povale, vyhliadky našich detí či budúce dôchodky nás zatiaľ priveľmi netrápia.

Rozpočtové rady spravidla vznikajú preto, aby sa na verejné financie pozerali z dlhodobého hľadiska. Aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť preto pravidelne zverejňuje prepočty dlhodobých záväzkov krajiny, vrátane tých, ktoré nie sú na papieri. Dôležitou úlohou rád je aj upozorňovať, že niektoré spôsoby „šetrenia“ (napr. cez verejné investície) majú len dočasný charakter a sú v zásade len účtovný trik. Viac nezahŕňa ani mandát našej Rady. Voľba medzi domácim kinom teraz a lepším vzdelaním pre ratolesť neskôr je niečo, čo plne prináleží občanom. Krátkozrakosť je nezmar, ktorého sa musia zbaviť občania sami.

Zistili to naši analytici dôkladnou analýzou platových pomerov, individuálnych vlastností a životných podmienok ľudí na Slovensku. Dobrá – a azda najpodstatnejšia – správa znie, že Slovensko nie je odsúdené na vysokú nezamestnanosť. Opatrenia motivujúce pracovať cez finančné benefity, ktoré viedli k vyššej zamestnanosti v iných krajinách, by mali rovnako pôsobiť aj u nás.

Čo zvyšuje pravdepodobnosť, že sa niekto zamestná? Platí, že vzdelanie a predchádzajúce pracovné skúsenosti sú dôležité. To by nemalo byť prekvapujúce. Rovnako ani to, že prácu si nájdeme skôr, ak žijeme v regióne, ktorému sa darí. Čísla zároveň ukázali, že prácu si hľadajú a aj nájdu skôr ľudia, ktorí majú alebo mali rodinu, vlastnia auto či splácajú hypotéku. Ženy s deťmi, študenti a dôchodcovia to majú na trhu práce ťažké. Na druhej strane, do práce sa príliš nehrnú tí, ktorí majú iné príjmy či už z podnikania alebo od štátu v podobe dávok.

Zásadnou otázkou, ktorá ovplyvňuje správanie ľudí na trhu práce, je, či sa im prácu vôbec oplatí hľadať. Komu by sa chcelo ráno vstávať, ak to do rodinného rozpočtu neprinesie takmer nič? Naši analytici vyčíslili práve to – do akej miery očakávané eurá v peňaženke ovplyvňujú ochotu ľudí hľadať si prácu a pravdepodobnosť, že sa následne zamestnajú.

Berúc do úvahy vyššie uvedené faktory, ak má priemerný Slovák šancu zvýšiť si prácou svoj príjem o 10 percent, pravdepodobnosť, že si bude hľadať prácu a aj sa zamestná narastie o zhruba 2,5 percenta. Platí to však aj naopak. Ak sa ľuďom ukrojí z čistého príjmu, ich ochota pracovať slabne. Ľuďom s nižším vzdelaním, ženám a starším stačí aj slabší impulz. Práve na nich by sa preto mohla sústrediť pozornosť politikov. Z porovnania týchto výsledkov so zahraničnými štúdiami mimochodom vyplýva, že priemerný Slovák sa svojím správaním nelíši od priemerného Maďara, ba ani Američana alebo Austrálčana.

Čo teda môžu politici spraviť? Svojimi rozhodnutiami zásadne ovplyvňujú sumu, ktorá človeku zostane na uhradenie účtov, nákup potravín a šiat či šetrenie na vysnívané bývanie. Ovplyvňujú výšku daní a odvodov, výšku sociálnych dávok a to, o koľko z nich ľudia prídu, ak ich príjem po nástupe do zamestnania narastie. To všetko môžu – a mali by – nastaviť v rámci možností štátneho rozpočtu tak, aby nástup do práce znamenal čo najväčšie plus pre individuálne peňaženky.

Takmer nič z uvedeného nie je prevratná myšlienka. A to je na tom to dobré. Nemusíme vymýšľať nič nové. Dôležité však je, že spomínané poznatky sú vyčítané z údajov zozbieraných priamo od ľudí na Slovensku. Práca s dátami je pritom kľúčová – bez nich môžeme len filozofovať alebo sa opierať o anekdoty z bezprostredného okolia. No a bez nich by sme sa mohli naďalej domnievať , že sme odsúdení na neúspech a že musíme vymyslieť unikátny recept na naše problémy. Nie je to tak. Nefilozofujme preto a naopak – pracujme na tom, aby sa pracovať čo najviac oplatilo.

Nemal by však ďaleko od súčasnej reality. Keď sa dnes ekonóm začne túlať v lese údajov o rozpočtovom hospodárení krajín, nájde tých sekier – presnejšie povedané, rozpočtových sekier – ako húb po daždi. Toto sa prihodilo aj ekonómom OECD Borisovi Cournèdeovi, Antoinovi Goujardovi a Álvarovi Pinovi.

Ekonómovia sa môžu javiť ako nudní, no spravidla majú dobré úmysly. Ak už raz narazia na rozpočtovú sekeru, ani im nenapadne nedbalo ju zamaskovať lístím a ohroziť ďalších výletníkov, t.j. budúce generácie daňových poplatníkov. Namiesto toho porozmýšľajú, ako ju zakopať čo najhlbšie, aby náhodou neublížila dnes ani zajtra.

Zakopanie rozpočtovej sekery však nie je žiaden špás. Treba správne odhadnúť hĺbku jamy, aby pôdna erózia neskôr sekeru neodkryla. Zároveň treba nájsť vhodný nástroj na vykopanie jamy  i jej následné zahrabanie.  Práve o toto sa spomínaní autori pokúsili vo svojej štúdii zameranej na všetky krajiny OECD, vrátane Slovenska.

Vhodnú hĺbku jamy, teda potrebné konsolidačné úsilie, zadefinovali ako sumu peňazí, ktorú krajina musí ušetriť cez vyššie dane alebo nižšie výdavky – tak, aby miera zadlženosti dosiahla 60 percent produkcie hospodárstva do roku 2060.

Na vykopanie jamy možno použiť rôzne nástroje. Niekomu postačí malá motyka, iní potrebujú veľký rýľ. No a ak treba vykopať veľmi hlbokú jamu, k slovu sa dostane aj pásové rýpadlo. Je pritom jasné, že každý nástroj bude mať odlišný dopad na okolitú prírodu. Keďže ekonómovia majú dobré úmysly, neradi ničia vzácne kvety či rúbu stromy. Autori štúdie sa preto riadili nasledovnou filozofiou – konsolidácia by mala v maximálnej miere využívať také príjmové a výdavkové opatrenia, ktoré čo najmenej škodia hospodárskemu rastu, podľa možností neprehlbujú spoločenské nerovnosti a v prípade niektorých krajín znižujú aj vonkajšie zadlženie ekonomiky.

V duchu týchto princípov si trojica ekonómov vybrala nástroje, ktoré ešte nie sú opotrebované. Stav opotrebovania pritom zistila tak, že porovnala mieru ich doterajšieho využitia jednotlivými krajinami. Ak niektorý štát intenzívne využíva daň z príjmu už dnes a rozpočtovú sekeru stále nezakopal, v ďalšej práci mu tento nástroj príliš nepomôže a treba sa obzrieť po alternatívnych opatreniach.

Rovnako autori uvažovali aj o budúcnosti Slovenska. Zistili, že naša rozpočtová sekera je poriadne veľká aj v porovnaní s ostatnými vyspelými krajinami. Aby sme sa jej zbavili, bude preto nutné vykopať pomerne hlbokú jamu. Potrebné úspory v porovnaní s rokom 2012 narátali zhruba na úroveň 3 miliárd EUR do roku 2017 a 5 miliárd EUR dlhodobo, v dnešných cenách. Tento scenár sa v zásade podobá záväzkom, ktoré pre Slovensko vyplývajú z pravidiel Európskej únie.

Autori následne hľadali opatrenia, ktoré nepoškodia najmä ekonomický rast dnes ani v budúcnosti, a ktoré Slovensko využíva v porovnaní s ostatnými krajinami menej. Zistili, že vyše 1 miliardy EUR by sme v najbližšom období – a bez väčších škôd – mohli a mali vyzbierať na daniach z nehnuteľností a iných majetkových daniach. Ďalších 800 miliónov EUR by sme mali usporiť cez nižšie dotácie súkromnému sektoru a environmentálne dane. Zvyšné konsolidačné potreby je podľa nich vhodné financovať cez spoplatnenie služieb, ktoré vláda poskytuje občanom zadarmo ako napríklad školstvo či zdravotníctvo. Napokon, zostávajúce 2 miliardy bude zrejme vo vzdialenejšej budúcnosti nevyhnutné pokryť aj cez škodlivejšie dane z príjmu a spotreby.

Je pozoruhodné, že medzi identifikovanými konsolidačnými opatreniami nefigurujú významnejšie škrty vo výdavkoch. Autori však pri výpočtoch predpokladali, že vláda bude reformovať dôchodkový systém tak, aby sa jeho výdavky v pomere k veľkosti ekonomiky stabilizovali. Navyše, aj výdavky na zdravotníctvo a dlhodobú starostlivosť by podľa nich mali rásť iba miernym tempom. Od takého vývoja sme však zatiaľ ďaleko – ako uvádza aj naša posledná Správa o dlhodobej udržateľnosti verejných financií.

Zakopať rozpočtovú sekeru je teda drina. V prípade štúdie pokrývajúcej veľké množstvo krajín je prirodzené, že sa v nej vyskytnú zjednodušujúce predpoklady a nenájdeme v nej ani do detailov vypracované opatrenia. Ale aj vďaka práci autorského tímu z OECD, nemožno povedať, že by ekonómovia neponúkali návod na to, akým spôsobom sa pustiť do tejto namáhavej práce.

Poznámka: Blog zhŕňa závery výskumnej štúdie ekonómov OECD. Názory vyjadrené v blogu sa preto nie nutne zhodujú s názormi Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo jej členov a nepredstavujú odporúčanie Rady pre tvorbu politiky na Slovensku.

Podobnému vývoju je vystavená aj ekonomika - tak ako počasie v našich zemepisných šírkach, aj ona prechádza fázami horúčav a mrazov. A aj tu platí, že by bolo dobré, aby spomínané fázy ovplyvňovali život ľudí, presnejšie ich životnú úroveň, len v nevyhnutnej miere.

Súkromný sektor to nedokáže zabezpečiť každému. Veľa ľudí totiž žije takpovediac od výplaty k výplate bez ohľadu na stav ekonomiky a nemôže sa spoliehať na dostatočne veľké úspory. Ťažké časy nemôže preklenúť ani pôžičkou od bánk, pretože ako sa s nadsadením vraví, banky požičajú len tomu, kto to vlastne vôbec nepotrebuje. Niektorých ľudí musí preto pred nadmerným kolísaním životnej úrovne chrániť štát. Ktoré opatrenia fungujú najlepšie? Túto otázku si vo veľmi dôkladnej a zaujímavej analýze kladú autori Alisdair McKay a Ricardo Reis.

Naši starí rodičia sa v snahe dosiahnuť znesiteľné teploty príbytkov v zime i v lete spoliehali na jednoduché stavebné finty ako hrubé steny s malými oknami či slamené strechy. Dnes máme k dispozícii sofistikované riešenia v podobe klimatizácie, automatických žalúzií či inteligentného podlahového kúrenia. Zjavná nevýhoda moderných riešení však je, že sú drahé a nie vždy fungujú podľa očakávaní.

 

Podobne širokú paletu predstavujú aj rozpočtové opatrenia na stabilizáciu životnej úrovne. Máme jednoduché riešenia ako dávky v nezamestnanosti a v hmotnej núdzi. Sociálne dávky dokážu účinne stabilizovať životnú úroveň domácností. Pri ich nastavení by sa však nemalo zabudnúť na heslo „pracovať sa oplatí“. V opačnom prípade si to odnesieme všetci v podobe nižšieho rastu a nižšej zamestnanosti.

Na druhej strane máme komplikované daňové systémy, ktorých podstatou je, že vyššie príjmové skupiny zaťažujú vyššími daňami. Progresívne dane tiež vyrovnávajú životnú úroveň ľudí v rôznych fázach ekonomiky. Keď panujú dobré časy, ľudia zarábajú viac a ich príjem sa aj viac zdaňuje. V zlých časoch im dane naopak klesajú. Čistý príjem ľudí tak kolíše menej. Zdanlivo bezchybná vec má však niekoľko háčikov. Ľudia, o ktorých je záujem na trhu práce, sa s kolísaním svojej životnej úrovne vedia vysporiadať sčasti tým, že raz pracujú viac a inokedy, v dobrých časoch, sa viac venujú rodine. V ich prípade je otázne, do akej miery potrebujú pomoc štátu. Naopak, najzraniteľnejšie vrstvy nezamestnaných a nízkopríjmových - keďže neplatia dane - nemajú z takejto politiky nič. Vyššie zdanenie šikovných, ktorým sa spravidla darí lepšie, navyše ochudobňuje spoločnosť ako celok, pretože im berie motiváciu tvoriť, investovať, zamestnávať.

Autori McKay a Reis odporúčajú spoliehať sa na jednoduché rozpočtové finty - správne nastavené sociálne dávky ako doplnok k úrokovej politike centrálnych bánk. Popritom je dobré, ak vlády šetria na výdavkoch v dobrých časoch a naopak, popustia uzdu v časoch zlých. Podobne ako v byte - zastrierame okná, keď vonku praží, a vpúšťame čo najviac slnečného svetla, keď mrzne.

Keď teda budete uvažovať o tom, či si dom zatepliť, alebo radšej kúpiť moderné zariadenie na reguláciu teploty, spomeňte si, že aj správny minister financií by mal riešiť podobný problém. A nielen v súvislosti s vlastným domom.

Poznámka: Blog je zhrnutím záverov výskumnej štúdie šitej na mieru ekonomike USA. Názory vyjadrené v ňom sa nie nutne zhodujú s názormi Rady pre rozpočtovú zodpovednosť alebo jej členov a nepredstavujú odporúčanie Rady pre tvorbu politiky na Slovensku.

Jadrom problémov spojených so starnutím spoločnosti je postupný pokles produktivity práce na obyvateľa. Starnutie znamená menej práceschopných a viac neaktívnych ľudí, čo – ak sa v ekonomike nič nezmení – nesie v sebe zárodok veľkých vonkajších dlhov v ekonomike. Štátu budú klesať príjmy a narastať výdavky. Pre firmy bude ťažké udržať ziskovosť svojej produkcie na Slovensku.

Keď firma stráca konkurencieschopnosť a snaží sa na trhu prežiť, obyčajne kombinuje dve stratégie – znižuje náklady a hľadá spôsob, ako pri rovnakých nákladoch vyprodukovať a predať viac. Po podobných opatreniach siahajú aj politici, keď chcú, aby sa verejný sektor príliš nezadlžoval, a teda, aby „prežil na trhu“ v očiach investorov. Znižujú sa náklady – súčasné či budúce dôchodky (cez zmeny spôsobu výpočtu či valorizácie dôchodku), hľadajú sa vnútorné rezervy (cez nastavenie dôchodkového veku) alebo spôsob, ako prepnúť na vyšší výkon (cez zmeny v školstve, zdravotníctve, alebo v podnikateľskom prostredí). Štát má navyše výhodu oproti súkromnému sektoru, že priamo kontroluje objem svojich príjmov. Nie sú to však peniaze vyzbierané bez vedľajších nákladov. Zvýšenie daní zaťaží súkromnú sféru a spravidla ukrojí vo väčšej či menšej miere z dlhodobého blahobytu spoločnosti.

V našej správe o dlhodobej udržateľnosti verejných financií hodnotíme, ako sa momentálne s daným problémom vysporadúva verejný sektor na Slovensku. Z nej vyplýva, že sa dôraz zatiaľ kladie na znižovanie nákladov štátu, hľadanie vnútorných rezerv a nových zdrojov príjmov.

Úsilie vyvinuté v tomto smere je chvályhodné. Prispôsobenie sa starnutiu nie je totiž voľba, ale nutnosť. Ako ukazujú skúsenosti iných európskych krajín, zákonitostiam ekonómie naviazaných na stratu konkurencieschopnosti neunikne nikto. Je ale podstatný kvalitatívny rozdiel, či zmeny prebehnú rýchlo a živelne v budúcnosti alebo či sa na ne pripravíme a zavedieme ich postupne.

Nie je však jedno ani to, ktorá stratégia na udržanie konkurencieschopnosti sa zvolí. Dlhodobé tlmenie rastu miezd a dôchodkov – ako primárna reakcia na úbytok práceschopných – môže síce znamenať zachovanie pracovných miest a rovnováhy verejných financií, no pre veľké skupiny ľudí by takáto stratégia znamenala úpadok životnej úrovne voči zvyšku vyspelého sveta, kde starnutie nie je až taký problém. Pre štát bude tiež čoraz ťažšie hľadať nové a nové zdroje príjmov pre rozpočet v prostredí, ktorom súkromný sektor zvádza boj o prežitie v medzinárodnej konkurencii.

Kľúčová výzva pre verejnú politiku preto spočíva v odpovediach na otázky podobné týmto: 1) Ako cez vzdelávací systém a podnikateľské prostredie zabezpečiť, že naše deti budú podstatne schopnejšie a výkonnejšie než my? Mimochodom, ide o obzvlášť dôležitú otázku aj v spojitosti so širokými vrstvami obyvateľstva, ktoré sú dnes dlhodobo nezamestna(teľ)né. 2) Aké zmeny sú nutné v zdravotníctve, aby sme žili dlhšie a mali silu i chuť pracovať dlhšie? 3) Ako nastaviť migračnú a sociálnu politiku, aby sa maximalizovali prínosy z migrácie pre celú spoločnosť?

Úspešné zvládnutie týchto výziev je kľúčom k tomu, aby starnutie na úrovni spoločnosti neznamenalo úpadok životnej úrovne – ako sa to často vníma na úrovni jednotlivca. V tomto procese je dôležité, aby vzniklo správne spoločenské prostredie, v ktorom politici budú mať motiváciu hľadať odpovede na spomínané dlhodobé výzvy. Práve preto hodnotenie dlhodobej udržateľnosti verejných financií – ako ho pripravuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť – odmeňuje iniciatívy prospešné pre naše deti či vnúčatá, teda ďaleko za horizontom jedného volebného obdobia, aj keď sú dnes spojené s vyššími dlhmi či daňami, nevraviac o politických nákladoch. Rada nemá mandát vyberať či odporúčať mix vhodných stratégií, no ponúka verejnosti súvislosti rôznych rozhodnutí. V našej štúdii je preto vyrátané, čo znamenajú rôzne rozhodnutia politikov pre životnú úroveň ľudí, osobitne dôchodcov, dnes i v budúcnosti. Ďalej je to už na nás všetkých, na anonymnom elektoráte.

Pri nedávnej návšteve našej partnerskej inštitúcie Office for Budget Responsibility v Londýne mi počas prezentácie ich dlhodobých fiškálnych predpovedí utkvel pohľad na jednom obrázku. Znázorňoval očakávanú výšku čistého verejného dlhu Veľkej Británie v závislosti od rôznych predpokladov prisťahovaleckej vlny. Rozdiely boli enormné. Ak by sa čistá migrácia znížila z realistickej miery na nulu, dlh by sa v dlhodobom horizonte zdvojnásobil na vyše 160 percent HDP (viď graf 3.13 v tomto dokumente a tiež podobnú analýzu pre Spojené štáty tu). Politici by boli pod tlakom veriteľov nútení prijať nejaké opatrenia. Jednoducho povedané – menej prisťahovalcov, viac úsporných opatrení.

V prípade Slovenska sú dlhové vyhliadky ešte alarmujúcejšie. Ak by politici neprijali ďalšie opatrenia, krajina by podľa hypotetického prepočtu dlhodobo zápasila s hrubým dlhom takmer 400 percent HDP. Aj po odvážnej reforme prvého piliera v minulom roku je teda ešte stále potrebné prijať ďalšie opatrenia.

Pri reforme dôchodkového systému sa spravidla spomínajú parametre ako vek odchodu do dôchodku, miera valorizácie dôchodkov, osobný mzdový bod a podobne. Sofistikovanejšie diskusie berúce do úvahy dlhodobý pokles podielu pracujúceho obyvateľstva hovoria o potrebe zvyšovať produktivitu či rozširovať okruh zamestnateľných ľudí o tie skupiny obyvateľstva, ktoré na trhu práce takpovediac chýbajú. Všetko sú to dobré predsavzatia. Aj naša správa poukázala na pozitívny účinok rastu produktivity na dlhodobú rovnováhu verejných financií.

O migrácii však počuť iba zriedka a iba všeobecne. Pritom príchod zahraničnej pracovnej sily by s veľkou pravdepodobnosťou znamenal výrazné plus pre ekonomiku, verejné financie, nehovoriac o širších spoločenských prínosoch prameniacich z kultúrnej rozmanitosti. Čo sa týka ekonomiky, prisťahovalci by mohli zlepšiť dostupnosť a úroveň dôležitých služieb, zaplátať diery na trhu práce, kde pracovnej sily ubúda, alebo prispieť podnikaním a inováciami, ale aj spotrebou k rastu ekonomiky a tvorbe pracovných miest. Viac peňazí by tak smerovalo aj do štátnej kasy.

Otázka migrácie má však prirodzene aj druhú stránku. Pre ilustráciu – v mnohých slovenských futbalových mužstvách hrajú hráči či už z Balkánu alebo z Afriky. Spravidla sú pre mužstvá prínosom a zvyšujú kvalitu futbalu, ktorý divák v našich podmienkach vidí. Určite sa však nájdu aj diváci, ktorým – hlavne po trpkej prehre – napadne, že kvôli zahraničným hráčom nedostávajú šancu mladí Slováci, že svojím poňatím hry sa nehodia do našej ligy a podobne.

Nie náhodou sa s otázkou migrácie spája toľko emócií v krajinách, kde miera prisťahovalectva bola alebo je podstatne vyššia. Citeľný príchod prisťahovalcov môže narušiť život miestnych komunít, najmä ak sú kultúrne rozdiely významné. Môže takisto zvýšiť tlak na miestne verejné služby, vrátane dostupnosti bývania, až vyvolať existenčné obavy a spoločenské napätie.

Hoci nie som expertom na otázku migrácie, asi sa veľmi nemýlim, keď poviem, že odborná ekonomická literatúra vidí v migrácii čisté prínosy. Práve pre ne – pre našu životnú úroveň, naše dôchodky a budúcu starostlivosť o starších – treba hľadať spôsob, ako sa otvoriť prisťahovalcom a zároveň minimalizovať spoločenské trenice. Som presvedčený, že ide o príliš dôležitú premennú na to, aby sme ju v dlhodobom strategickom uvažovaní naďalej ignorovali.

árstva členských krajín. Chce tak urobiť cez mierne uvoľnenie fiškálnej uzdy a výmenou za prísľub budúcich opatrení. V neposlednom rade EK musí pamätať na fakt, že kondícii jednotlivých ekonomík – aj únie ako celku, keďže sme prepletení obchodne i finančne – by prospela vhodná koordinácia hospodárskych politík. Preto sa cez odporúčania v rámci spomínanej procedúry snaží riešiť aj problematické nerovnováhy medzi krajinami. Platí však, že Procedúra nadmerného deficitu – de facto jediný účinný nástroj v rukách Komisie – mal a má iba jeden cieľ, a to predísť nadmernému zadlžovaniu krajín.

Nedávno publikované odporúčania EK naznačujú, že bruselskí technokrati hrajú spomínaný kanón – inými slovami, snažia sa skĺbiť viacero ambícií, ale majú len jedno tágo, jednu bielu guľu a jeden pokus. A hoci ide o skúsených hráčov, riziká sú zjavné. Bola by chyba stratiť z obzoru fakt, že Procedúra nadmerného deficitu je nástroj rozpočtovej disciplíny. Zabudnúť na jeho primárny cieľ totiž znamená, že únia môže skončiť bez vytúženého rastu, bez sľúbených reforiem i bez lepšej koordinácie politík, no zato s väčšími dlhmi. To už by sa pomyselného tága chopili finančné trhy a nekompromisne začali čistiť stôl od neporiadku, ktorý spôsobila chybne rozohraná partia, teda chybné politiky v tomto prípade Bruselu.

Výsledok hry netreba ponechať len na zručnosti a šťastie bruselských úradníkov, ale pomôcť by sme im mohli lepšou výbavou. Veľa sa už povedalo o potrebe prelomiť začarovaný kruh dlhov – v bankovom sektore i vo verejnom na národnej úrovni. Je načase spoločne konať a vyčistiť európsky bankový sektor, aby mohol riadne fungovať a podporiť oživenie hospodárstva. Spoločný rozpočet EÚ by sme mali zmodernizovať pre dnešné potreby a dať mu aj explicitne stabilizačnú úlohu v čase krízy. Mohol by napríklad dôraznejšie pomáhať nezamestnaným cez podporu cezhraničnej mobility a vzdelávania, financovanie infraštruktúry, a za istých podmienok aj cez priamu finančnú dávku. Dobrá je úvaha o pôžičkovej schéme, ktorá by za jasných pravidiel – podobne ako úvery Svetovej banky – financovala dočasné náklady zásadných reforiem napríklad v oblasti dôchodkov. Tieto nástroje by EK uľahčili používanie Paktu stability a rastu na jeho prvotný účel, sprehľadnili by jej vlastné odporúčania i rozhodovanie vo fiškálnej politike. Nie je totiž v nikoho záujme rezignovať na dobré ciele a tobôž nie vedome pristupovať k životnej úrovni Európanov ako k riskantnému ťahu, počas ktorého kanón môže vypáliť úplne inak, ako sme zamýšľali.

Ide o tzv. kanón a hráč spravidla stojí pred tromi úlohami. Pomocou bielej gule musí niektorú z farebných umiestniť do diery. Samotná biela guľa musí vzápätí, po odraze od farebnej, trafiť skupinu červených gúľ, aby sa na stole vytvoril priestor pre ďalšiu hru. No a do tretice, biela guľa by mala napokon skončiť v pozícii, ktorá bude priať nasledujúcemu ťahu. Aj skúsený profesionál potrebuje dávku šťastia, aby to všetko dokázal na jeden pokus, no neraz sa dopúšťa školáckej chyby. Plánujúc konečnú pozíciu bielej gule podcení jej prvotný stret s farebnou a to, že ju treba potopiť. Spravidla nasleduje hlboký povzdych a pár krokov ku kreslu, z ktorého v úlohe štatistu sleduje, ako stôl začína čistiť jeho súper.

Hráčom snookeru sústredeným na viacero cieľov je dnes Európska komisia (EK). Cez Procedúru nadmerného deficitu – čiže akýsi bič Paktu stability a rastu – chce členské štáty vrátiť na cestu zdravých verejných financií. Zároveň – v čase, keď sú úrokové sadzby de facto na nule, bankový sektor stále chorľavý a možnosti menovej politiky pomôcť ekonomikám v recesii sú tak tiež prakticky nulové – chce reštartovať motory národného hospodárstva členských krajín. Chce tak urobiť cez mierne uvoľnenie fiškálnej uzdy a výmenou za prísľub budúcich opatrení. V neposlednom rade EK musí pamätať na fakt, že kondícii jednotlivých ekonomík – aj únie ako celku, keďže sme prepletení obchodne i finančne – by prospela vhodná koordinácia hospodárskych politík. Preto sa cez odporúčania v rámci spomínanej procedúry snaží riešiť aj problematické nerovnováhy medzi krajinami. Platí však, že Procedúra nadmerného deficitu – de facto jediný účinný nástroj v rukách Komisie – mal a má iba jeden cieľ, a to predísť nadmernému zadlžovaniu krajín.

Nedávno publikované odporúčania EK naznačujú, že bruselskí technokrati hrajú spomínaný kanón – inými slovami, snažia sa skĺbiť viacero ambícií, ale majú len jedno tágo, jednu bielu guľu a jeden pokus. A hoci ide o skúsených hráčov, riziká sú zjavné. Bola by chyba stratiť z obzoru fakt, že Procedúra nadmerného deficitu je nástroj rozpočtovej disciplíny. Zabudnúť na jeho primárny cieľ totiž znamená, že únia môže skončiť bez vytúženého rastu, bez sľúbených reforiem i bez lepšej koordinácie politík, no zato s väčšími dlhmi. To už by sa pomyselného tága chopili finančné trhy a nekompromisne začali čistiť stôl od neporiadku, ktorý spôsobila chybne rozohraná partia, teda chybné politiky v tomto prípade Bruselu.

Výsledok hry netreba ponechať len na zručnosti a šťastie bruselských úradníkov, ale pomôcť by sme im mohli lepšou výbavou. Veľa sa už povedalo o potrebe prelomiť začarovaný kruh dlhov – v bankovom sektore i vo verejnom na národnej úrovni. Je načase spoločne konať a vyčistiť európsky bankový sektor, aby mohol riadne fungovať a podporiť oživenie hospodárstva. Spoločný rozpočet EÚ by sme mali zmodernizovať pre dnešné potreby a dať mu aj explicitne stabilizačnú úlohu v čase krízy. Mohol by napríklad dôraznejšie pomáhať nezamestnaným cez podporu cezhraničnej mobility a vzdelávania, financovanie infraštruktúry, a za istých podmienok aj cez priamu finančnú dávku. Dobrá je úvaha o pôžičkovej schéme, ktorá by za jasných pravidiel – podobne ako úvery Svetovej banky – financovala dočasné náklady zásadných reforiem napríklad v oblasti dôchodkov. Tieto nástroje by EK uľahčili používanie Paktu stability a rastu na jeho prvotný účel, sprehľadnili by jej vlastné odporúčania i rozhodovanie vo fiškálnej politike. Nie je totiž v nikoho záujme rezignovať na dobré ciele a tobôž nie vedome pristupovať k životnej úrovni Európanov ako k riskantnému ťahu, počas ktorého kanón môže vypáliť úplne inak, ako sme zamýšľali.

Mnohí už dlho podozrievajú Európsku komisiu (EK, Komisiu) z toho, že pri svojich odporúčaniach ignoruje ustanovenia Paktu stability a rastu. Osobne som mal skôr tendenciu byť zhovievavý, veriac, že Komisia hrá zložitú hru nie celkom z vlastnej vôle. Začínam však mať vážne obavy.

V uplynulých dňoch totiž EK publikovala „interpretačnú komunikáciu“ vo vzťahu k uplatňovaniu európskych rozpočtových pravidiel. V snahe skĺbiť konsolidáciu rozpočtov s potrebou krátkodobého rastu a reforiem vo fungovaní hospodárstva krajín únie k nim EK pristupovala v poslednej dobe flexibilne. S úmyslom vniesť viac svetla do tohto procesu sa teraz rozhodla dať na papier svoju interpretáciu pravidiel, ktorá má platiť aj do budúcna.

Je to zaujímavé čítanie. Môžeme sa nespočetne veľakrát (štyrikrát len na prvej strane) dočítať, že pravidlá naďalej platia. Cieľom publikácie je teda samozrejme iba poskytnúť usmernenie, ale v žiadnom prípade pravidlá meniť. Človek by aj veril, keby nepozeral toľko seriálov.

Očami skeptika je potom usmernenie zároveň aj čítaním smutným. Pred našimi očami sa rozkladá systém, ktorý mohol aspoň istú dobu pôsobiť ako pilier stability a vypočítateľnosti v hospodárskej politike. Azda najväčším klincom do rakvy Paktu je fakt, že podľa novej interpretácie sa aj plán hospodárskych reforiem bude považovať za dostatočný dôvod na zhovievavosť ohľadom termínu zníženia deficitu pod kritickú hranicu 3 percent HDP. V horších časoch bude tiež možné odďaľovať dosiahnutie vyrovnaného hospodárenia odvolávajúc sa na pro-rastové investičné stimuly.

Aby nedošlo k omylu, nemyslím si, že podobné zámery sú zlé. Reformy potrebuje Európa ako soľ a v istých regiónoch sa veru zídu aj stimuly. Som dokonca aj za prižmúrenie oka, ak krajina robí správnu vec. Toto však systém (správne a v rozumnej miere) umožňoval aj doteraz bez siahodlhých výkladov a drobné metodické zmeny mohli spraviť veci ešte prehľadnejšími. Komisia sa však vybrala iným smerom a teraz okrem iného chce, aby sme uverili, že povedzme natiahnutie optického kábla do Terchovej je to isté ako zásadná dôchodková reforma. Dôveryhodne plánované reformy majú mať zase rovnaké postavenie výnimočnej udalosti ako veľká hospodárska kríza, čo by mohol niekto považovať aj za vtip.

Z palice, ktorá mala byť hlavne výchovným nástrojom na vštiepenie rozpočtovej disciplíny, sa tak stáva prútik, ktorým sa EK teraz už oficiálne oháňa všetkými smermi a rieši pomaly aj svetový mier. Čakal som, že po prijatí potrebných opatrení na oživenie investícií na centrálnej úrovni, únia skôr odbremení Pakt od ťarchy naliehavej potreby pomôcť rastu. Stáva sa opak.

Pozornému čitateľovi neujdú v texte drobné perličky. „Rovnaké zaobchádzanie neznamená šitie na jednu mieru“, hlása dokument. Samozrejme toto sa má vzťahovať na výsledné hodnotenie krajín na základe analýz, ktoré – neuhádli by ste – sú šité na jednu mieru, a to napriek desaťročiu ostrej kritiky zo všetkých strán. Úsmevné je aj konštatovanie, že labyrint európskych rozpočtových pravidiel je niekedy komplexný z nevyhnutnosti („A inokedy z akého dôvodu, páni autori?“, natíska sa otázka).

Vráťme sa ale k podstate problému a jej dôsledkom. Podľa môjho názoru, tlak na rozumné rozpočtové hospodárenie môže po týchto zmenách prichádzať iba z národných pravidiel a inštitúcií, ako aj samozrejme z trhu. V kontexte Slovenska to znamená, že okrem prísneho pohľadu našich veriteľov je dlhová brzda momentálne jediným disciplinujúcim prvkom ovplyvňujúcim hospodárenie vlády. Ciest „na koberček“ do Bruselu sa už šikovnejší minister nemusí báť. Pokiaľ sa s konsolidáciou trápi aspoň jedna vplyvná veľká krajina, stačí mu na akékoľvek výčitky povedať „Áno, pán komisár“ a sofistikovane sa tváriť, že niečo naozaj spraví.