Nezmar

Pre rozpočtovú politiku je takouto záťažou krátkozrakosť. Prehliadanie budúcich dôsledkov dnešného konania vedie spravidla k hromadeniu dlhu, s ktorým potom musia zápasiť budúce generácie. Veľké diery v rozpočte už u nás prestávajú byť zásadný problém. To však neznamená, že „prehliadané“ naozaj zmizlo. Je preto potrebné upozorňovať aj na dlh skrytý, ktorý v účtovníctve tak ľahko nevidno. Aj o tomto sa diskutovalo na nedávnej konferencii Európskej kancelárie Medzinárodného menového fondu.

Rozpočtová sekera Slovenska sa zmenšuje. Deficit sme úspešne znížili pod tri percentá ročnej produkcie ekonomiky. Zadlžujeme sa pomalším tempom a podľa plánu vlády sa náš účtovne vykázaný dlh časom začne i zmenšovať. Je to dobrá správa. V istom zmysle. Znamená to, že prestávame žiť na úkor budúcich generácií? Bohužiaľ, nie. Je len slabou útechou, že tento príbeh neplatí len pre nás.

Krátkozrakosť sa prejavuje v rozpočtovaní rôznym spôsobom. Jeden z nich je hromadenie dlhu na papieri. Vezmime si príklad z domáceho rozpočtu. Požičiame si na nové domáce kino alebo novú sedačku a dlh na kreditke narastie. Ak je vidina vyššieho príjmu v nedohľadne a nášmu bankárovi to uniklo v čase schválenia úverového limitu, úver časom narobí riadny hlavybôľ, a to nielen nám, ale možno aj našim deťom. Je dobré mať poradcu, ktorý nás na riziká takéhoto konania včas upozorní. Práve preto hospodárenie krajín sleduje či už domáca rozpočtová rada alebo medzinárodná autorita.

Naša zábudlivosť na budúce generácie sa však prejavuje aj iným spôsobom. Neriešime praskliny v stenách, predávame posledné kusy rodinného striebra, potajomky čerpáme z úspor odložených na dôchodok, namiesto gymnázia a vysokej školy posielame syna do lacnejšej miestnej učňovky. Potom sú naše deti nemilo prekvapené, keď im jedného dňa začne do domu zatekať. Alebo keď si riadnu prácu nájsť nevedia a navyše ešte rodičom musia finančne vypomáhať v starobe. Náš pôvodný účet za kreditku síce vyzerá dobre, ale je zjavné, že spomínané domáce kino sme si nezaobstarali bezúročne.

V poslednom období sa v mnohých krajinách stáva zvykom znižovať vykazovaný verejný dlh práve za cenu takýchto kompromisov na ťarchu budúcich generácií. Verejné investície či už do ciest alebo vzdelania klesajú. Predáva sa majetok bez hlbších úvah o zmysluplnosti predaja. Vo viacerých krajinách ľudia prijmú okresanie budúcich štátnych dôchodkov a zároveň súhlasia s tým, že sa bude menej šetriť na tie súkromné, resp. že sa do existujúcich úspor načrie. A to len preto, aby bolo dnes na dávky pre rodiny, ktoré sa zaobídu aj bez nich. Aby sa platilo školné, či zdravotníctvo pre tých, ktorí takú pomoc nepotrebujú. A aby sa nemuseli zvyšovať nepopulárne dane hoci aj tým, ktorí by novú ťarchu zvládli.

Výpis za štátnu kreditnú kartu teda začína vyzerať lepšie a my cítime úľavu. Tiché kvapkanie na povale, vyhliadky našich detí či budúce dôchodky nás zatiaľ priveľmi netrápia.

Rozpočtové rady spravidla vznikajú preto, aby sa na verejné financie pozerali z dlhodobého hľadiska. Aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť preto pravidelne zverejňuje prepočty dlhodobých záväzkov krajiny, vrátane tých, ktoré nie sú na papieri. Dôležitou úlohou rád je aj upozorňovať, že niektoré spôsoby „šetrenia“ (napr. cez verejné investície) majú len dočasný charakter a sú v zásade len účtovný trik. Viac nezahŕňa ani mandát našej Rady. Voľba medzi domácim kinom teraz a lepším vzdelaním pre ratolesť neskôr je niečo, čo plne prináleží občanom. Krátkozrakosť je nezmar, ktorého sa musia zbaviť občania sami.