Na Slovensku je očakávaný demografický vývoj horší ako v mnohých vyspelejších krajinách Európy. Napriek tomu migrácia, ako aj verejná diskusia o nej sú v podstate nulové. Bolo by rozumné začať sa otázkou migrácie aktívnejšie zaoberať.
Pri nedávnej návšteve našej partnerskej inštitúcie Office for Budget Responsibility v Londýne mi počas prezentácie ich dlhodobých fiškálnych predpovedí utkvel pohľad na jednom obrázku. Znázorňoval očakávanú výšku čistého verejného dlhu Veľkej Británie v závislosti od rôznych predpokladov prisťahovaleckej vlny. Rozdiely boli enormné. Ak by sa čistá migrácia znížila z realistickej miery na nulu, dlh by sa v dlhodobom horizonte zdvojnásobil na vyše 160 percent HDP (viď graf 3.13 v tomto dokumente a tiež podobnú analýzu pre Spojené štáty tu). Politici by boli pod tlakom veriteľov nútení prijať nejaké opatrenia. Jednoducho povedané – menej prisťahovalcov, viac úsporných opatrení.
V prípade Slovenska sú dlhové vyhliadky ešte alarmujúcejšie. Ak by politici neprijali ďalšie opatrenia, krajina by podľa hypotetického prepočtu dlhodobo zápasila s hrubým dlhom takmer 400 percent HDP. Aj po odvážnej reforme prvého piliera v minulom roku je teda ešte stále potrebné prijať ďalšie opatrenia.
Pri reforme dôchodkového systému sa spravidla spomínajú parametre ako vek odchodu do dôchodku, miera valorizácie dôchodkov, osobný mzdový bod a podobne. Sofistikovanejšie diskusie berúce do úvahy dlhodobý pokles podielu pracujúceho obyvateľstva hovoria o potrebe zvyšovať produktivitu či rozširovať okruh zamestnateľných ľudí o tie skupiny obyvateľstva, ktoré na trhu práce takpovediac chýbajú. Všetko sú to dobré predsavzatia. Aj naša správa poukázala na pozitívny účinok rastu produktivity na dlhodobú rovnováhu verejných financií.
O migrácii však počuť iba zriedka a iba všeobecne. Pritom príchod zahraničnej pracovnej sily by s veľkou pravdepodobnosťou znamenal výrazné plus pre ekonomiku, verejné financie, nehovoriac o širších spoločenských prínosoch prameniacich z kultúrnej rozmanitosti. Čo sa týka ekonomiky, prisťahovalci by mohli zlepšiť dostupnosť a úroveň dôležitých služieb, zaplátať diery na trhu práce, kde pracovnej sily ubúda, alebo prispieť podnikaním a inováciami, ale aj spotrebou k rastu ekonomiky a tvorbe pracovných miest. Viac peňazí by tak smerovalo aj do štátnej kasy.
Otázka migrácie má však prirodzene aj druhú stránku. Pre ilustráciu – v mnohých slovenských futbalových mužstvách hrajú hráči či už z Balkánu alebo z Afriky. Spravidla sú pre mužstvá prínosom a zvyšujú kvalitu futbalu, ktorý divák v našich podmienkach vidí. Určite sa však nájdu aj diváci, ktorým – hlavne po trpkej prehre – napadne, že kvôli zahraničným hráčom nedostávajú šancu mladí Slováci, že svojím poňatím hry sa nehodia do našej ligy a podobne.
Nie náhodou sa s otázkou migrácie spája toľko emócií v krajinách, kde miera prisťahovalectva bola alebo je podstatne vyššia. Citeľný príchod prisťahovalcov môže narušiť život miestnych komunít, najmä ak sú kultúrne rozdiely významné. Môže takisto zvýšiť tlak na miestne verejné služby, vrátane dostupnosti bývania, až vyvolať existenčné obavy a spoločenské napätie.
Hoci nie som expertom na otázku migrácie, asi sa veľmi nemýlim, keď poviem, že odborná ekonomická literatúra vidí v migrácii čisté prínosy. Práve pre ne – pre našu životnú úroveň, naše dôchodky a budúcu starostlivosť o starších – treba hľadať spôsob, ako sa otvoriť prisťahovalcom a zároveň minimalizovať spoločenské trenice. Som presvedčený, že ide o príliš dôležitú premennú na to, aby sme ju v dlhodobom strategickom uvažovaní naďalej ignorovali.
árstva členských krajín. Chce tak urobiť cez mierne uvoľnenie fiškálnej uzdy a výmenou za prísľub budúcich opatrení. V neposlednom rade EK musí pamätať na fakt, že kondícii jednotlivých ekonomík – aj únie ako celku, keďže sme prepletení obchodne i finančne – by prospela vhodná koordinácia hospodárskych politík. Preto sa cez odporúčania v rámci spomínanej procedúry snaží riešiť aj problematické nerovnováhy medzi krajinami. Platí však, že Procedúra nadmerného deficitu – de facto jediný účinný nástroj v rukách Komisie – mal a má iba jeden cieľ, a to predísť nadmernému zadlžovaniu krajín.
Nedávno publikované odporúčania EK naznačujú, že bruselskí technokrati hrajú spomínaný kanón – inými slovami, snažia sa skĺbiť viacero ambícií, ale majú len jedno tágo, jednu bielu guľu a jeden pokus. A hoci ide o skúsených hráčov, riziká sú zjavné. Bola by chyba stratiť z obzoru fakt, že Procedúra nadmerného deficitu je nástroj rozpočtovej disciplíny. Zabudnúť na jeho primárny cieľ totiž znamená, že únia môže skončiť bez vytúženého rastu, bez sľúbených reforiem i bez lepšej koordinácie politík, no zato s väčšími dlhmi. To už by sa pomyselného tága chopili finančné trhy a nekompromisne začali čistiť stôl od neporiadku, ktorý spôsobila chybne rozohraná partia, teda chybné politiky v tomto prípade Bruselu.
Výsledok hry netreba ponechať len na zručnosti a šťastie bruselských úradníkov, ale pomôcť by sme im mohli lepšou výbavou. Veľa sa už povedalo o potrebe prelomiť začarovaný kruh dlhov – v bankovom sektore i vo verejnom na národnej úrovni. Je načase spoločne konať a vyčistiť európsky bankový sektor, aby mohol riadne fungovať a podporiť oživenie hospodárstva. Spoločný rozpočet EÚ by sme mali zmodernizovať pre dnešné potreby a dať mu aj explicitne stabilizačnú úlohu v čase krízy. Mohol by napríklad dôraznejšie pomáhať nezamestnaným cez podporu cezhraničnej mobility a vzdelávania, financovanie infraštruktúry, a za istých podmienok aj cez priamu finančnú dávku. Dobrá je úvaha o pôžičkovej schéme, ktorá by za jasných pravidiel – podobne ako úvery Svetovej banky – financovala dočasné náklady zásadných reforiem napríklad v oblasti dôchodkov. Tieto nástroje by EK uľahčili používanie Paktu stability a rastu na jeho prvotný účel, sprehľadnili by jej vlastné odporúčania i rozhodovanie vo fiškálnej politike. Nie je totiž v nikoho záujme rezignovať na dobré ciele a tobôž nie vedome pristupovať k životnej úrovni Európanov ako k riskantnému ťahu, počas ktorého kanón môže vypáliť úplne inak, ako sme zamýšľali.
