Parlament minulý týždeň vyslovil dôveru vláde, ktorá o ňu musela žiadať kvôli prekročeniu všetkých limitov tzv. dlhovej brzdy. Podľa RRZ tým na seba Národná rada preberá významnú zodpovednosť za vývoj dlhu. Parlament je v konečnom dôsledku najdôležitejším strážcom dlhovej brzdy aj celkovej udržateľnosti verejných financií. Bez súhlasu parlamentu nový dlh nemôže vznikať. Parlament prijal ústavný princíp: „Slovenská republika chráni dlhodobú udržateľnosť svojho hospodárenia” a mal by kontrolovať jeho dodržiavanie.

Pozrel som sa preto, aké sú konečné výsledky jednotlivých parlamentov za posledných sedem volebných období – vo veľmi zjednodušenom pohľade, bez akýchkoľvek hlbších analýz ekonomických dôvodov rastu dlhu. (Hlbším analýzam sa v RRZ samozrejme venujeme, napr. na podobnú tému tu.)

V aktuálnom desiatom volebnom období narastie čistý dlh Slovenskej republiky o viac ako 12 percentuálnych bodov. Viac než počas ktoréhokoľvek zo šiestich predošlých volebných období.

Bývalý rekord bol v piatom volebnom období 2006-2010, kedy čistý dlh stúpol o skoro 11 bodov. To bolo počas globálnej finančnej krízy. Nasledujúce volebné obdobie zas zachytilo európsku dlhovú krízu. Krízy – kovidová a potom energetická – zasiahli aj minulé volebné obdobie, paradoxne však energokríza pomohla odinflovať časť dlhu.

Iba v dvoch zo siedmich volebných období došlo k poklesu dlhového zaťaženia, čo tiež ilustruje väčší sklon k zadlžovaniu než k šetreniu. Inak povedané, obdobia prosperity nie sú dostatočne využité na zníženie dlhu.

V komentári aj graf v eurách pre porovnanie nominálnych veličín:

Príspevok V tomto volebnom období narastie dlh najviac je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

• rastúce úrokové náklady nám zvyšujú deficit o 1 až 2 miliardy za volebné obdobie
• rastúce náklady na obranu nám zvyšujú deficit o ďalšie 1 až 2 miliardy
• opakované externé šoky bombardujú našu ekonomiku (kovid, energokríza, vojny na Ukrajine a v Iráne, obchodné vojny a clá, neférová čínska konkurencia) nás ťahajú ďalej do hlbín o ďalšie 1 až 2 miliardy.

Ak chce vláda zachrániť rozpočet a dostať sa na bezpečný breh, pláva proti silnému prúdu. Minulý rok, napriek úsiliu, nás prúd odniesol ešte hlbšie – viac v našej Správe o dlhodobej udržateľnosti.

Keď plávame pomaly a nešikovne (ako teraz), iba sme čoraz viac unavení a prúd nás aj tak ťahá ešte hlbšie do mora. (Konsolidačná) únava pribúda a onedlho buď stratíme vôľu, alebo posledné sily.

Mohli by sme plávať rýchlejšie než prúd. Dobrí plavci to dokážu. Aj my sme už niekoľkokrát v minulosti ukázali, že vieme dobre plávať. Teraz si však nesieme v batohu záťaž, bremená minulých rozhodnutí, ktoré nám nedovolia plávať rýchlejšie (kamene typu trinásty dôchodok, rodinný balíček, či neefektívnosť správy krajiny vážia miliardy). Navyše sme netrénovali už skoro 20 rokov, z toho posledné štyri sme len vyjedali špajzu a strácali kondičku.

Mohli by sme plávať bokom, von z prúdu, a až potom k brehu. Inak povedané zlepšiť hospodársky rast, posilňovať našu bezpečnosť v rámci NATO a EÚ, či zlacniť financovanie štátu zlepšením ratingu (na čo treba predstaviť hodnovernú strednodobú stratégiu). Zatiaľ však robíme všetko naopak – vláda aktívne podkopáva hospodársky rast, v NATO aj EÚ sme páriom, všetky veľké ratingovky nám za posledné tri roky rating zhoršili, stratégiu nemáme žiadnu.

Posledná nádej na záchranu je snažiť sa aspoň neutopiť, kým si nás nevšimne plavčík a nepošle po nás záchranný čln. Teda záchranný val, euroval.

Príspevok Záchrana zo spätného prúdu je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

„Čím sme bohatší, tým menej detí máme.“

„Nemôžeme si dovoliť viac detí.“

Oba tieto výroky v rôznych modifikáciách sú súčasťou verejnej diskusie. Je možné, že by boli oba pravdivé? Alebo sa navzájom vylučujú?

Na jednej strane je zjavné, že bohatšie krajiny majú nižšiu fertilitu (graf 1). Slovensko je na grafe skoro presne na regresnej čiare. Podobne ako väčšina rozvinutých krajín máme fertilitu hlboko pod záchovnou hranicou 2,1 – v roku 2023 bola 1,49 a v roku 2025 dokonca klesla pod 1,4.

Podobný negatívny vzťah medzi priemerným bohatstvom a fertilitou vidíme aj v čase. Ako sme postupne bohatli, naša fertilita klesala. Neplatí to úplne vždy – hlboká transformačná recesia začiatkom deväťdesiatych rokov bola sprevádzaná výrazným poklesom pôrodnosti. A naopak – určité zotavenie fertility z asi 1,2 na prelome tisícročí ku skoro 1,6 v predkovidovom období nastalo, aj keď naša životná úroveň medzitým slušne rástla. Hlavný trend však platí – na jednej strane bohatneme, na druhej však fertilita klesá.

Platia však tieto priemery aj na individuálnej úrovni? Na to odborná literatúra zatiaľ nemá jasnú odpoveď.[1] Nemáme dostatok štúdií sledujúcich rozhodovanie rodín na  mikrodátach a ani tento blog nemá ambíciu ich nahradiť. Môžeme sa však pozrieť, čo nám dáta naznačujú. Podľa mikroúdajov pre Slovensko nemá príjem rodín resp. žien žiaden významný vzťah s počtom detí.

Na grafe 3 je priemerný počet detí v skupinách rodín podľa príjmu. Zobrazujú päť skupín rodičov podľa veku, aby sme oddelili staršie generácie s už ukončeným reprodukčným cyklom od mladších rodín, ktoré možno ešte plánujú mať viac detí. V ľavom paneli pre manželov vidíme, že pre asi tri štvrtiny rodín s priemernou aj nadpriemernou úrovňou príjmu sa počet detí drží stabilne medzi 2 a 2,2. Iba najmladšie ženy vo vekovej skupine 25-34 rokov majú menej detí, ale u nich je ešte vysoká šanca mať ďalšie deti. Rodiny s veľmi nízkymi príjmami, pod 900 eur mesačne na rodinu, majú menej detí a s príjmom tu počet detí rastie. V tejto skupine, zdá sa, platí úvodné tvrdenie „Nemôžeme si dovoliť viac detí.“ Je to však početne veľmi malá skupina, takže aj počet detí im odhadujeme relatívne nepresne. Navyše sú v nej významne zastúpené rodiny s nezamestnanými členmi či v hmotnej núdzi, takže ich nízky príjem bude častokrát . V ďalšej skupine s príjmom medzi asi 1000 a 1500 eur mesačne platí skôr „Čím sme bohatší, tým menej detí máme.“ Vzhľadom na to, že pri vyšších príjmoch to už neplatí, je tento klesajúci interval pomerne prekvapivý. Pravdepodobne tu skôr pôsobí opačná kauzalita – rozhodnutie mať viac deti spôsobuje, že rodine klesne príjem. Či už je to rodičovská dovolenka, rozhodnutie matiek viacerých detí zostať v domácnosti, alebo aj vyššie riziko straty zamestnania po rodičovskej dovolenke – zdá sa, že rodiny s viac ako dvomi deťmi táto situácia posúva do intervalu s podpriemernými príjmami.

Pravý panel porovnáva počet detí s príjmom pre slobodné ženy, resp. ženy bez formálneho partnera (najmä pri starších kohortách je možné, že v čase rozhodnutia mať deti boli v manželstve a až neskôr partnera stratili). V priemere majú menej detí než manželia – čo je úplne pochopiteľné, keďže manželstvo sa zakladá z veľkej časti s úmyslom mať deti. Potvrdzuje sa, že príjem nemá vplyv na počet detí, v žiadnej vekovej skupine. Vidíme však výrazné rozdiely medzi jednotlivými vekovými skupinami – čím mladšie, tým menej detí. Širší rozptyl medzi mladšími a staršími generáciami je čiastočne vysvetlený aj nižšou mierou uzatvárania manželstva mladšími generáciami. Pri najstaršej skupine žien – dnes už dôchodkýň – je negatívny vzťah medzi počtom detí a príjmom znovu dôsledkom reverznej kauzality: matky viac detí boli dlhšiu dobu na materskej či rodičovskej dovolenke a skôr šli na dôchodok, čo spôsobilo nižšie výšky dôchodkov.

Keďže ženy v manželstve majú v každej vekovej skupine viac detí než slobodné ženy, časť klesajúcej natality sa dá vysvetliť nižšou ochotou mladších generácií vstúpiť do manželstva. Manželstvá tiež menej často uzatvárajú ženy s nižším príjmom. Ďalším zaujímavým faktorom sa javí byť rozhodnutie mať aspoň jedno dieťa. Na grafe 4 sú zobrazené počty detí v rodinách, ktoré už mali aspoň jedno dieťa. Ženy s aspoň jedným dieťaťom budú pravdepodobne mať aj druhé – v manželstvách sa priemer ustaľuje nad 2, ale aj mimo manželstva je k tejto hranici blízko. V oboch typoch rodín sa zdá, že príjem nemá vplyv na rozhodnutie mať ďalšie dieťa, resp. ak je tu nejaký vzťah, tak skôr záporný. Iba v najmladšej generácii matiek 25-34 je jasný klesajúci trend s príjmom – to však hovorí iba to, že bohatšie páry si pôrody viac odkladajú na neskôr. Javí sa teda, že politiky podporujúce druhé, tretie či štvrté dieťa zvýšením príjmu či daňovými úľavami môžu mať skôr záporný efekt na natalitu. Nádejnejšie môže byť povzbudiť páry uzavrieť manželstvo a mať (aspoň) prvé dieťa.

Celkovo sa javí, že rozhodnutia rodín o počte detí závisia od iných faktorov než príjmu. V čase klesajúca fertilita, nie len na Slovensku, ale vo väčšine krajín, je zrejme spôsobená faktormi silne korelujúcimi s bohatstvom krajiny, ale nie samotným bohatstvom – ako napr. pokroky v medicíne, posilňovanie sociálneho zabezpečenia v starobe, zlepšovanie vzdelania a práv žien, či hlboké kultúrne zmeny. Preto príjmové politiky nebudú mať žiadny významný vplyv na budúcu natalitu. To vôbec neznamená, že súčasťou sociálnej politiky nemá byť podpora rodín, obzvlášť jednorodičovských rodín s viacerými deťmi, ktoré majú najväčšie riziko príjmovej chudoby. Len od týchto politík nemôžeme očakávať, že by mali vplyv na pôrodnosť. Budú mať vplyv na to, čo má sociálna politika riešiť – zmierňovanie príjmových nerovností a prevencia pred hmotnou núdzou.

V nedávnom komentári o adresnosti v sociálnom systéme naši kolegovia ukázali, že dávky v rodinnej politike sú skoro plošné. Ich lepšie zacielenie iba na rodiny s podpriemerným príjmom by pravdepodobne nijako neohrozilo fertilitu bohatších rodín a mohlo by buď priniesť významné úspory pre verejné financie, alebo umožniť štedrejšiu podporu rodinám s podpriemernými príjmami.

Ak by Slovensko chcelo mať politiky na zvýšenie fertility, mali by byť iného charakteru než len finančné motivácie. Nádejnou cestou sa javí podporovať spoločenské uznanie manželstva a podporu pre rozhodnutie mať aspoň prvé dieťa. Štát by mohol vytvárať priaznivé prostredie na uľahčenie života s dieťaťom – od dôstojnej zdravotnej starostlivosti o matky, cez kvalitné a dostupné jasle a škôlky, až po flexibilnejšie formy zamestnávania na trhu práce. Takéto politiky musia byť dlhodobé a stabilné, aby im rodičia mohli dôverovať, keďže rozhodnutie mať dieťa je už nezvratné.

[1] Negatívny vzťah medzi bohatstvom krajiny a fertilitou je v literatúre presvedčivo zdokumentovaný (napr. Weil, 2004). V rámci krajiny a v určitom čase by podľa ekonomickej teórie mohol ísť vzťah medzi príjmom a počtom detí obomi smermi – príjmový a substitučný efekt majú opačné znamienka (Becker, 1981). Empirická literatúra zväčša sledovala dôsledky politík na zmenu čistého príjmu rodín, či už s explicitným cieľom podporiť pôrodnosť, alebo aj bez neho – s prevládajúcim konsenzom, že príjmové politiky majú nulový či zanedbateľný vplyv na počet detí (napr. Sadler 2019, Freedman a Thornton 1982, Gauthier 2007)

Príspevok Drahé deti je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Slovensko je silne rovnostárskou krajinou v dostupnosti vysokoškolského vzdelania vzhľadom na príjmové pomery domácností, z ktorých deti pochádzajú. Hoci pravdepodobnosť štúdia na vysokej škole vo všeobecnosti rastie s príjmom rodičov, pri deťoch z dolných troch štvrtín domácností sú tieto rozdiely len minimálne. Pravdepodobnosť štúdia na vysokej škole výrazne rastie až v prípade 20 % najviac zarábajúcich domácností. Kým z najchudobnejších rodín sa na vysokú školu dostane každé druhé dieťa, v priemerne zarábajúcej rodine je to už 60 %, ale ak dieťa pochádza z 5 % najbohatších rodín, pravdepodobnosť jeho štúdia na vysokej škole je až 90 %. (Graf 1).

V medzinárodnom porovnaní je nízky príjem rodičov na Slovensku výrazne menej limitujúcim faktorom pre vzdelanie ich detí než v iných rozvinutých krajinách. Podstatný rozdiel v prístupe k vysokoškolskému vzdelaniu je viditeľný najmä u detí pochádzajúcich z podpriemerne zarábajúcich rodín. Šanca, že sa dieťa pochádzajúce z týchto pomerov dostane na vysokú školu, je výrazne vyššia na Slovensku než napríklad v USA, Írsku či Francúzsku. Kým v USA alebo napríklad v Írsku sa na vysokú školu dostane len každé tretie dieťa z najchudobnejších rodín, tak u nás je to približne polovica (Graf 2).

Na vysoké školy nastupuje výrazne viac dievčat než mužov. Až 67% dievčat narodených medzi rokmi 1998 až 2000 študovalo na vysokej škole. V prípade chlapcov je tento podiel len 56% (Graf 3). Vo všetkých príjmových skupinách, s výnimkou dvoch najnižších, je podiel dievčat študujúcich na vysokých školách vyšší než podiel chlapcov. Tento rozdiel je najviditeľnejší pri deťoch pochádzajúcich z priemerne zarábajúcich domácností. Dve z troch dievčat pochádzajúcich z priemerne zarábajúcich rodín navštevujú vysokú školu. V prípade chlapcov je na vysokej škole len každý druhý.

Slovenské výsledky kopírujú trend z iných rozvinutých štátov, kde mladé ženy dosahujú v priemere vyššie vzdelanie než muži. V tomto kontexte bude zaujímavé sledovať, ako sa budú vyvíjať platové rozdiely medzi mužmi a ženami. Vyššie vzdelanie žien by sa malo postupne premietnuť aj do vyšších priemerných príjmov žien v porovnaní s mužmi.

Podobne ako v prípade príjmovej medzigeneračnej mobility jestvujú výrazné regionálne rozdiely v dostupnosti vysokoškolského vzdelania, aj napriek relatívne priaznivým výsledkom na celorepublikovej úrovni aj v medzinárodnom porovnaní. V najslabšom okrese je podiel detí študujúcich na vysokej škole polovičný v porovnaní s najsilnejších okresom. Kým tri štvrtiny detí pochádzajúcich z Bratislavy či Košíc študujú na vysokej škole, tak v najmenej rozvinutých okresoch východného a južného Slovenska pokračuje v štúdiu na vysokej škole menej ako polovica detí (Graf 4).

Výsledky vo vzdelávaní v zaostávajúcich okresoch ťahajú nadol najmä deti pochádzajúce z nízkopríjmových rodín. Regionálny kontext je dôležitý v prípade, ak dieťa pochádza z príjmovo podpriemernej domácnosti. Kým v najslabších okresoch južného a východného Slovenska sa na vysokú školu dostane menej ako tretina detí pochádzajúcich z príjmovo najnižšieho kvintilu domácností, tak v Bratislave, Košiciach a vybraných okresoch západného Slovenska sa na univerzitu dostanú až dve tretiny detí vyrastajúcich v obdobných podmienkach (Obrázok 1). V prípade, že dieťa pochádza z príjmovej špičky, tak regionálny rozmer nemá výrazný vplyv. Podiel detí študujúcich na vysokých školách pochádzajúcich z najmenej rozvinutých okresov ako Rimavská Sobota, Kežmarok, Sobrance či Gelnica, ktoré zároveň vyrastali v domácnostiach s vysokým príjmom, je vyšší ako slovenský priemer (Obrázok 2).

Štúdium na vysokej škole je silne korelované s koeficientom relatívnej príjmovej medzigeneračnej mobility[4] pri deťoch pochádzajúcich z nízkopríjmových rodín. To znamená, že v okresoch s vyššou mierou príjmovej mobility študuje na vysokých školách väčší podiel detí pochádzajúcich z nízkopríjmových rodín než v regiónoch s nižšou príjmovou mobilitou (Graf 5). Obdobný vzťah však nie je identifikovateľný pri deťoch pochádzajúcich z najlepšie situovaných rodín (Graf 6).

Pravdepodobnosť štúdia je negatívne korelovaná s priemernou dlhodobou nezamestnanosťou v regióne. V okresoch s historicky vyššou priemernou nezamestnanosťou pozorovanou v generácii rodičov je nižšia prevalencia vysokoškolského štúdia detí pochádzajúcich v prvej pätiny najmenej zarábajúcich rodín (Graf 7). U detí pochádzajúcich z hornej pätiny najlepšie zarábajúcich rodín nie je obdobný vzťah identifikovateľný. V tomto prípade nie je nezamestnanosť limitujúcim faktorom pre vysokoškolské vzdelanie (Graf 8).

Závery o relatívne vysokej dostupnosti vysokoškolského štúdia je nutné vnímať v širšom kontexte. V dostupnosti vysokoškolského vzdelania existujú výrazné rozdiely po zohľadnení vzdelania rodičov a socio-ekonomického statusu rodín.

Podľa výsledkov prieskumu EU-SILC[5], menej ako 15 % detí, ktorých obaja rodičia majú iba nízke vzdelanie (základná škola alebo učňovské vzdelanie bez maturity), vyštuduje vysokú školu. Na druhej strane takmer 80 % detí pochádzajúcich z rodín, kde obaja rodičia majú vysokoškolské vzdelanie, získa vysokoškolský titul (Graf 9).

OECD[6] identifikuje Slovensko ako štát, kde rodinné zázemie najviac predurčuje akademický úspech dieťaťa. Rozdiel v matematických zručnostiach medzi najviac a najmenej privilegovanými študentmi je najvyšší z vyše 80 porovnávaných krajín.

Prípadná intervencia by sa preto viac ako na priame transfery, odvíjajúce sa od deklarovaného príjmu, mala zamerať na zlepšovanie podmienok a stimulov v školskom a domácom prostredí.

 [1]     Do skúmanej vzorky boli zahrnuté detí narodené v rokoch 1998 až 2000. Indikátor štúdia na vysokej škole bol derivovaný nepriamo Osoba je považovaná za študenta vysokej školy ak: (a) vo veku 19-23 rokov bola aspoň v troch rokoch poistencom štátu na zdravotnom poistení, (b) jej vzťah v Sociálnej poisťovni nebol definovaný ako “starostlivosť” alebo “iné”, (c) v žiadnom z týchto rokov nebola osoba evidovaná ako nezamestnaná viac ako tri mesiace. Takto definovaný indikátor umožňuje zachytiť aj osoby študujúce v zahraničí a kopíruje odhady podielu aj štruktúru detí študujúcich na vysokých školách z iných zdrojov viď napr.: https://www.cvtisr.sk/cvti-sr-vedecka-kniznica/informacie-o-skolstve/statistiky/statisticka-rocenka-publikacia/statisticka-rocenka-vysoke-skoly.html?page_id=9596. Z indikátoru však nie je možné odvodiť, či bolo vysokoškolské štúdium aj dokončené.

[2]     Pre určenie príjmu v generácii rodičov boli použité údaje Sociálnej poisťovne o vymeriavacích základoch pre platenie poistného z príjmu zo zamestnania, dohôd a samostatne zárobkovej činnosti. Pre výpočet príjmu bol použitý vymeriavací základ pre úrazové poistenie. V prípade nedostupnosti údajov o tomto vzťahu bol použitý najvyšší vymeriavací základ z dostupných poistných vzťahov. Analýza príjmov derivovaná z analýzy vymeriavacích základov sa teda približuje analýze hrubých príjmov. Nepracuje s transfermi, neaproximuje zdanenie a preto nie je porovnateľná s analýzou dostupných disponibilných príjmov domácností. Výraznou limitáciou tohto prístupu je veľmi slabé zachytenie príjmu osôb na pozíciách konateľov a štatutárov firiem, ktorých skutočné príjmy sú vyššie než príjmy derivované z poistných vzťahov. Údaje o príjmoch rodičov boli agregované ako suma za obdobie rokov 2004 – 2014 s cieľom zachytiť vplyv príjmu rodičov počas dospievania ich detí.

[3]     Limitujúcim faktorom pre medzinárodné porovnanie je rôzny horizont na ktorom pozorujeme príjem rodičov. V prípade Slovenska je to 11 rokov, v prípade USA 2 roky a v prípade Írska a Francúzska 1 rok.

[4]     Príjmová medzigeneračná mobilita bola podrobnejšie analyzovaná v komentári Vedia sa nové generácie odpútať od príjmovej triedy rodičov? Záleží na pohlaví a regióne.

[5]     Metodika EU-SILC sa mierne odlišuje od metodiky použitej v komentári, keďže EÚ-SILC uvádza najvyššie dosiahnuté vzdelanie. Limitáciou EÚ-SILC je absencia informácií o marginalizovaných skupinách.

[6]    Dostupné na: https://www.oecd.org/en/publications/oecd-skills-outlook-2025_26163cd3-en.html

Príspevok Cesta na vysokú školu: príjem rodičov nie je až tak podstatný, ich vzdelanie áno je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Minister práce tento týždeň oznámil prípravu zásadného opatrenia na podporu druhého piliera – tesne pred odchodom na dôchodok si každý dôchodkový sporiteľ bude môcť porovnať, či mu vychádza lepšie kombinovaný dôchodok s druhým pilierom, alebo len z prvého. Potom si vyberie ten výhodnejší. Straty, samozrejme, zaplatí štát.

Skôr než prejdeme k tomu, čo to znamená, jedna odbočka. Prečo to všetko? Vláda má obavy, že dôchodky z druhého piliera budú príliš nízke (a sklamanie dôchodcov veľké). Je to priamy dôsledok „akcie návratka“, keď vláda v roku 2013 masovo presunula sporiteľov do nevýhodných dlhopisových fondov. V roku 2020 odhadovali Ódor a Povala, že straty sporiteľov kvôli malým výnosom spôsobeným týmto nesystémovým opatrením mohli dosiahnuť až 6 miliárd eur. Ďalšia vláda situáciu napravila až v roku 2023 a presunula pasívnych sporiteľov do výnosnejších akciových fondov. Medzitým vzniknuté straty však už zostali. Aktuálnym návrhom vláda – v mnohom personálne aj obsahovo podobná vláde z roku 2013 – dokazuje, že za to cíti zodpovednosť a chce to sporiteľom nejako vynahradiť.

Pocit zodpovednosti je na mieste. Dôchodkoví sporitelia, v prevažnej väčšine laici bez ekonomického vzdelania, by sa mali vedieť spoľahnúť na vládu, ktorá disponuje širokým odborným zázemím. Na druhej strane, časť zodpovednosti by mali niesť aj samotní sporitelia. Každý z nich mohol konať a aktívne presunúť svoje úspory do výnosnejšieho fondu. Informácie o nevýhodnosti presunu do dlhopisových fondov boli široko medializované a opakovane pripomínané. Mnohí sporitelia, aj keď zďaleka nie väčšina, sa postupne presunuli do indexových fondov – a bolo by nespravodlivé, aby zo svojich daní teraz plne kompenzovali dôchodky svojim neaktívnym spoluobčanom. Nájsť spravodlivé riešenie nebude jednoduché. Kompenzácie by sa však mali týkať výlučne tých sporiteľov, ktorých v roku 2013 vláda presunula do nevýnosných fondov. Časť ich strát môže na seba prevziať vláda, časť by však mali niesť aj samotní sporitelia.

Prečo je navrhované plošné riešenie neefektívne a nespravodlivé?

1. Socializuje straty v druhom pilieri, kým zisky zostanú súkromné.

Všetci sporitelia sú v druhom pilieri dobrovoľne – buď tam sami vstúpili, alebo sa aspoň rozhodli nevystúpiť. Akékoľvek investovanie na finančných trhoch je spojené s rizikami, čo všetci vieme. Aktuálne v druhom pilieri máme dobré vyváženie rizík a výnosového potenciálu. Riziká v druhom pilieri idú obomi smermi: výnosy môžu byť tak nečakane nízke, ako aj nečakane vysoké. Navrhovaný systém však umožňuje, že ak budem mať šťastie a v druhom pilieri sa mi bude dobre dariť, vyšší dôchodok z neho bude iba môj. Ak však budem mať smolu a moje úspory sa nezhodnotia, štát mi ponúka možnosť dostať plný dôchodok z prvého piliera. Rečou finančných trhov: štát poskytne sporiteľom hedžing, že ich úspory v druhom pilieri sa zhodnotia aspoň tak dobre, ako porastú dôchodky v prvom pilieri. Lenže kým na finančných trhoch sa za hedžing vždy platí primeraný poplatok, v tomto prípade chce štát dávať garancie úplne zadarmo. Takýto systém bude veľmi výhodný aj pre dôchodkové správcovské spoločnosti – zaručuje im stabilný biznis, kým zodpovednosti za dosiahnutie výnosov sa ľahko zbavia poslaním sporiteľov do prvého piliera po skončení sporiacej fázy.

2. Rozširovanie dotovaných dôchodkových schém

Jedným z dôvodov vzniku druhého piliera boli riziká v priebežnom prvom pilieri. Presunutím časti dôchodkov na kapitálové trhy si Slovensko znižovalo potrebu dopĺňať dôchodkové fondy z daní a pripravovalo sa na starnutie populácie. Aj teraz sú dôchodky v Sociálnej poisťovni dotované štátom. Odvody platené na sociálne poistenie stačia na vyplatenie asi len 10 dôchodkov, ale Sociálna poisťovňa ich musí vyplatiť. V budúcnosti by asi štyri pätiny dôchodku mal tvoriť prvý pilier a jednu pätinu druhý. Ak umožníme ľuďom prestúpiť kedykoľvek do prvého piliera, dávame im viac z dotovaného produktu. Náklady na každoročné dofinancovanie Sociálnej poisťovne porastú.

3. Poistenie pre dedičov zdarma

Druhý pilier neposkytuje iba dôchodok pre samotného sporiteľa, ale umožňuje tiež jeho dedičom získať nasporené financie, ak by nebodaj sporiteľ umrel pred odchodom do dôchodku. Navrhovaná schéma prestúpenia tesne pred dôchodkom dá potenciálnym dedičom toto poistenie proti smrti sporiteľa úplne zdarma. Ak by som kedykoľvek pred odchodom na dôchodok umrel, môžem byť spokojný, že moji dedičia dostanú moje úspory. Ak neumriem (čo dúfam), budem si môcť tesne pred dôchodkom vybrať preklopenie do prvého piliera. Dedenie je pre sporiteľov dôležité, opakovanie to zdôrazňujú v prieskumoch a sú kvôli tomu neskôr ochotní akceptovať o niečo nižší dôchodok. Možnosť vystúpiť z druhého piliera tesne pred dôchodkom je skoro to isté, ako keby som mal komerčnú životnú poistku, ale keď sa dožijem vyššieho veku, oznámim poisťovni, že spätne odstupujem od poistnej zmluvy a žiadam vrátiť všetko zaplatené poistné. Mimochodom, nejde o fazuľky. V mojom prípade hodnota dedenia predstavuje vyše 20% z môjho očakávaného dôchodku z druhého piliera. Inak povedané, keby som mal mojich blízkych poistiť proti mojej smrti komerčným životným poistením až kým nebudem mať 65 rokov, platil by som poistné vyššie než pätina mojich priemerných príspevkov na sporenie.

4. Trvalé riešenie na dočasný problém

Chyby v nastavení druhého piliera najmä z roku 2013, ale aj viaceré skoršie nepremyslené zásahy, sú skutočné a straty sporiteľov sú trvalé. Na druhej strane, dnes je druhý pilier už veľmi dobre nastavený. Riešenie minulých chýb by malo byť úzko zamerané iba na tieto problémy, nemalo by dávať nové privilégiá ľuďom, ktorých sa chyby z roku 2013 vôbec nedotkli. Inak povedané, dnešnému päťdesiatnikov či šesťdesiatnikovi môžeme pomôcť kompenzovať straty z minulého desaťročia, ale nie je dôvod prenášať výhody aj na aktuálnych dvadsiatnikov či tridsiatnikov, ktorí dnes vstupujú do správne nastavených indexových fondov. Pritom riešenie minulých chýb neznamená nevyhnutne len potrebu finančnej kompenzácie (t.j. dotácie od štátu) – môže, a vlastne by malo, ísť v prvom rade o zmiernenie veľkosti problému. Kľúčovú úlohu by mala hrať reforma výplatnej fázy, ktorá by mala maximalizovať pravidelné dôchodky z druhého piliera, vrátane odstránenia benevolentných možností predčasných výberov.

5. Neférová konkurencia

Druhý pilier má veľmi ťažkú situáciu, ak má konkurovať prvému. Prvý pilier štát systematicky dotuje – presúvaním iných sociálnych odvodov do starobného fondu aj dodatočnými finančnými injekciami pre Sociálnu poisťovňu. Dotovanie prvého piliera z iných daní predstavuje obdobu dodatočného výnosu 1 až 2 % ročne. Inak už nároky v prvom pilieri rastú rovnakým tempom ako mzdy. Od roku 2013 rástla priemerná mzda o 5,4% ročne. Implicitne sa tak moje dôchodkové nároky v prvom pilieri zhodnocovali o asi 7% ročne. Za tú istú dobu sa moje úspory v 2. pilieri zhodnocovali v priemere o 9,4% ročne (keďže patrím medzi tú menšinu sporiteľov, ktorí nezostali v dlhopisových fondoch a prestúpil som do indexového). Druhý pilier tak aspoň v mojom prípade dokázal byť konkurencieschopný. Nie je to však isté do budúcna. Opakované narušovanie stability druhého piliera ho robí menej dôveryhodným a teda aj menej lákavým. V roku 2023 bola aj vďaka Plánu obnovy nastavená sporiaca fáza v druhom pilieri veľmi rozumne. Najlepšie by bolo nechať ho už bez zmien. Priestor na zlepšovanie pravidiel je vo výplatnej fáze.

6. Paradox poistenia.

Nie je asi tajomstvom, že súčasná vláda nie je fanúšikom druhého piliera. Výrazne znížila príspevky a aspoň časť vlády by rada dostala sporiteľov nasp]ť do prvého piliera aj opakovaným otvorením. Teraz však príde paradox. Ak vláda zabezpečí poistenie druhého piliera, ak bude mať sporiteľ istotu, že vždy bude v druhom pilieri na tom aspoň rovnako dobre, ako keby zostal v prvom – pre každého bude výhodné byť teraz v druhom pilieri. Nikomu sa nebude oplácať z neho vystúpiť teraz – bude môcť predsa vystúpiť až tesne pred dôchodkovým vekom, ak sa to vtedy ukáže byť výhodné. Naopak, pre všetkých mladých ľudí bude najlepšie byť v druhom pilieri hneď od začiatku kariéry. Vláda, ktorá druhý pilier nemá v láske, tak možno paradoxne zabezpečí, že v ňom bude chcieť byť každý.

Príspevok Socializácia strát, súkromné zisky – už aj v dôchodkovom sporení? je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Príjem rodičov má relatívne limitovaný vplyv na kariérne vyhliadky a príjem ich detí. Príjmové rozdiely sa prenášajú z generácie na generáciu približne z jednej tretiny. V medzinárodnom porovnaní patrí Slovensko medzi mobilnejšie štáty.

Napriek relatívne vysokej úrovni medzigeneračnej príjmovej mobility v celej spoločnosti pozorujeme silnú replikáciu príjmového postavenia na oboch okrajoch príjmovej distribúcie. Deti pochádzajúce z najlepšie zarábajúcich rodín majú výrazne vyššiu pravdepodobnosť, že si vysoký príjmový status udržia, zatiaľ čo v príjmovo najslabších rodinách sa nízky príjem často dedí z generácie na generáciu. Z rodového pohľadu je zaujímavé, že tento vzťah sa výrazne prejavuje u chlapcov, ale nie u dievčat.

V regionálnom rozmere sú viditeľné výrazné rozdiely v príjmovej mobilite. Najvyššiu úroveň príjmovej mobility vykazujú okresy na západnom Slovensku, naopak najnižšiu okresy južného a východného Slovenska. Kým dieťa pochádzajúce z podpriemerne zarábajúcej rodiny a vyrastajúce v jednom z medzigeneračne najmobilnejších okresov môže očakávať, že v dospelosti bude mať príjem vyšší ako dve tretiny populácie, tak jeho obdobne situovaný rovesník vyrastajúci v jednom z najmenej mobilných okresov bude v priemere patriť do jednej tretiny najmenej zarábajúcich osôb.

Na úrovni okresov existuje silná korelácia medzi medzigeneračnou príjmovou mobilitou a nezamestnanosťou. Vysoká nezamestnanosť zhoršuje kariérne vyhliadky detí pochádzajúcich z podpriemerne zarábajúcich rodín, ale nemá negatívny vplyv na príjem detí z príjmovo lepšie situovaných rodín.

Vedia sa nové generácie odpútať od príjmovej triedy rodičov? Záleží na pohlaví a regióne

Analýza medzigeneračnej mobility vnáša dynamický prvok do skúmania ekonomických nerovností, ktorý umožňuje odhadnúť, do akej miery faktory, ktoré nemá jedinec vo svojej moci, ako napríklad príjem, vzdelanie či bohatstvo jeho rodičov, ovplyvňujú jeho vlastné kariérne vyhliadky. Vysoká ekonomická mobilita signalizuje, že počiatočné podmienky nemajú výrazný vplyv na kariérne vyhliadky jednotlivcov. Nízka ekonomická mobilita naopak znamená, že ekonomické postavenie sa replikuje naprieč generáciami.

Neexistuje ideálna úroveň medzigeneračnej mobility a dokonalá mobilita nie je ani vhodným cieľom.[1] Napriek tomu existuje viacero ekonomických aj neekonomických argumentov hovoriacich v prospech vyššej mobility. Nízka ekonomická mobilita svedčí o neefektívnej alokácii ľudského kapitálu, a preto brzdí ekonomický rast. Nízka ekonomická mobilita taktiež implikuje, že okolnosti, ktoré jednotlivec nedokáže ovplyvniť, majú oveľa väčší vplyv na jeho budúci život ako vlastné úsilie či talent. Medzigeneračná mobilita je preto jedným z indikátorov, ktorým môžeme merať rovnosť príležitostí.

Tento komentár sa zameriava na príjmovú medzigeneračnú mobilitu a skúma vzťah medzi príjmami rodičov a príjmom ich detí.[2]^[3] Príjmová medzigeneračná mobilita je skúmaná v absolútnej aj relatívnej verzii. Absolútna verzia medzigeneračnej mobility popisuje, do akej miery sa rozdiely v príjmoch prenášajú naprieč generáciami.[4] Relatívna príjmová mobilita sa zameriava na postavenie na príjmovom rebríčku a popisuje závislosť medzi pozíciou rodičov a ich detí.[5] Medzigeneračnú mobilitu je možné v oboch verziách zachytiť prostredníctvom koeficientu príjmovej mobility. V prípade dokonalej mobility je koeficient rovný 0 a v prípade dokonalej strnulosti (imobility) je rovný 1. Čím je hodnota koeficientu vyššia, tým je spoločnosť príjmovo menej mobilná.[6]

Príjmové rozdiely aj postavenie na príjmovom rebríčku sa na Slovensku prenášajú z generácie na generáciu v miere menšej ako jedna tretina. V prípade absolútnej mobility sa odhady koeficientu pohybujú v intervale od 0,11 do 0,37 v závislosti od skúmaného páru. Hodnoty koeficientov absolútnej mobility z prvého riadka Tabuľky 1 znamenajú, že príjmové rozdiely sa z rodičov na deti prenášajú priemerne z 27 %, v prípade synov sa prenášajú až z 37 % a v prípade dcér len zo 16 %. Veľmi podobný rozptyl koeficientov je pozorovaný aj v prípade relatívnej mobility. Hodnoty koeficientov relatívnej mobility ukazujú, že rozdiely v príjmovom postavení sa z rodičov na deti prenášajú v priemere z 27 %, v prípade synov sa prenáša 34 % príjmového postavenia ich rodičov a v prípade dcér len 21 %. V oboch verziách, absolútnej a relatívnej, je hodnota koeficientu nižšia v prípade dcér než v prípade synov, čo signalizuje, že dcéry sú príjmovo mobilnejšie v absolútnom aj relatívnom pohľade.[7] Vzťah medzi príjmom jednotlivých generácií je najsilnejší, ak sa zohľadní príjem oboch rodičov.

V medzinárodnom porovnaní patrí Slovensko medzi mobilnejšie štáty. Porovnateľné odhady z rozvinutých štátov ukazujú, že hodnoty absolútnej príjmovej medzigeneračnej mobility sa pohybujú v intervale od 0,05 po 0,38.[13] Vo všeobecnosti platí, že európske štáty sú príjmovo mobilnejšie než USA. Najnižšiu príjmovu mobilitu vykazujú latinskoamerické a ázijské štáty. Metodicky porovnateľné odhady príjmovej mobility pre africké štáty neexistujú.

Vzťah medzi očakávaným postavením na príjmovom rebríčku detí a rodičov je relatívne lineárny. Viac kopíruje krivku dokonalej príjmovej mobility než dokonalej strnulosti (Graf 2). Rozdiel medzi očakávanou pozíciou detí pochádzajúcich z priemernej domácnosti a deťmi z 1 % najviac zarábajúcich domácností je 15 percentilov. To znamená, že deti rodičov z 50. percentilu vystúpajú v priemere rovnako na 50. percentil, kým deti rodičov z 100. percentilu dosiahnu v priemere na 65. percentil.

Výnimku tvoria deti z 5 % najmenej zarábajúcich domácností. V porovnaní s trendom dosahujú horšie výsledky. Deti z týchto rodín by vzhľadom na dynamiku v zvyšku spoločnosti mali v priemere vystúpiť na 38. priečku na príjmovom rebríčku, no ich reálne výsledky sa pohybujú okolo hodnoty 30. Toto pozorovanie nasvedčuje tomu, že napriek relatívne vysokej miere mobility, ktorá sa prejavuje u prevažnej časti populácie, vykazujú najchudobnejšie rodiny veľmi slabé výsledky, čo indikuje existenciu generačnej chudoby.[14]

Výsledky detí z pochádzajúcich z 5 % najmenej zarábajúcich domácností ťahajú nadol výsledky chlapcov (Graf 3). Toto pozorovanie korešponduje s poznatkami relevantnej literatúry.[15] Medzera v príjmoch medzi mužmi a ženami z chudobných rodín sa vysvetľuje väčšou náchylnosťou chlapcov na replikovanie patologických vzorcov správania rodičov v nízkopríjmových domácnostiach, než je tomu u dcér.[16] V tomto kontexte je zaujímavé, že dcéry z prvej štvrtiny najmenej zarábajúcich domácností majú vyšší očakávaný príjem než synovia. Štandardný rozdiel v príjmoch, teda to, že muži zarábajú viac ako ženy pozorujeme až u detí pochádzajúcich z rodín z vyššieho ako 25. percentilu.

Chlapci sú náchylnejší na replikáciu extrémnych výsledkov na oboch stranách príjmovej distribúcie (Graf 4). Takmer každý druhý chlapec pochádzajúci z 5 % najmenej zarábajúcich rodín bude patriť do skupiny 10 % najmenej zarábajúcich detí. Na opačnej strane príjmovej distribúcie sa ekvivalentne ukazuje, že vyše tretina chlapcov z 5 % najlepšie zarábajúcich rodín bude patriť medzi 10 % najlepšie zarábajúcich.

Dievčatá z chudobných rodín dokážu uniknúť z pasce najnižšieho príjmu, avšak len veľmi malá časť z nich dosiahne na vyšší ako priemerný príjem. V najvyššej príjmovej skupine
sa takmer nevyskytujú. Dievčatá z 5 % najviac zarábajúcich rodín nekopírujú výsledky chlapcov. Pravdepodobnosť, že budú patriť do skupiny 10 % najlepšie zarábajúcich je polovičná v porovnaní s chlapcami, no na druhej strane majú rovnako len polovičnú pravdepodobnosť, že budú patriť medzi 10 % najmenej zarábajúcich v porovnaní s chlapcami.

V prípade chlapcov a dievčat z priemerne zarábajúcich rodín pozorujeme inverznú dynamiku. Dievčatá silno replikujú príjmovú pozíciu rodičov. Ich príjmy sa koncentrujú okolo priemeru. Avšak chlapci vykazujú príjmovú hypermobilitu. To znamená, že chlapci priemerne zarábajúcich rodičov sa v príjmovom rebríčku posúvajú oboma smermi nahor aj nadol, avšak len zriedka ostávajú na rovnakom mieste ako ich rodičia.

Regionálne rozdiely v očakávaných príjmoch detí sú zreteľné. Deti z najsilnejších bratislavských okresov dosahujú v priemere na vyššiu ako 60. priečku v príjmovom rebríčku, no deti z okresov južného a východného Slovenska sú pod hranicou 40. percentilu (Graf 5). To znamená, že priemerné dieťa z najlepšieho okresu Bratislava II môže očakávať, že bude patriť do jednej tretiny najlepšie zarábajúcich detí v celoslovenskom porovnaní. Na druhej strane bude len tretina populácie detí zarábať menej ako priemerné dieťa pochádzajúce z Rimavskej Soboty.

Regionálne rozdiely medzi najlepšími a najhoršími okresmi sú výrazné, avšak nevybočujú z reálií pozorovaných v iných štátoch.[17] Jednoduché porovnanie príjmov detí naprieč okresmi nezohľadňuje nerovnomernú príjmovú distribúciu rodín naprieč okresmi.[18] Pre odhad regionálnej medzigeneračnej mobility je preto nutné odhadnúť koeficient medzigeneračnej príjmovej mobility pre každý okres zvlášť.

Medzigeneračná mobilita je najvyššia v rozvinutých okresoch západného Slovenska a naopak najnižšia v okresoch južného a východného Slovenska (Obrázok 1). Odhady koeficientu relatívnej príjmovej medzigeneračnej mobility, sa nachádzajú v pásme od 0.07 po 0.42. Kým v najmobilnejšom okrese sa len 7 % rozdielu v príjmových pozíciách prenáša z generácie na generáciu, tak v najmenej mobilných okresoch je to viac ako 40 %. Rozdiel v pozícii na príjmovom rebríčku detí pochádzajúcich z podpriemerne zarábajúcich rodín je viac ako 25 priečok. Kým deti pochádzajúce z podpriemerne zarábajúcich rodín žijúcich v najslabších okresoch v priemere nepokoria ani hranicu 40. percentilu, tak deti z najlepších okresov dosiahnu až na 60. percentil (Obrázok 2). V medzinárodnom porovnaní sú rozdiely v regionálnej príjmovej mobilite na Slovensku porovnateľné s Francúzskom[19], a zároveň sú vyššie ako v Dánsku[20], no nižšie ako v USA[21] či Kanade[22].

Regionálne porovnanie poukazuje na silnú koreláciu medzi koeficientom relatívnej príjmovej mobility a očakávaným príjmom detí pochádzajúcich z podpriemerne zarábajúcich rodín. Čím je koeficient vyšší, a teda medzigeneračná príjmová mobilita je nižšia, tým nižší je očakávaný príjem detí v danom okrese (Graf 6).

Z týchto pozorovaní vychádzajú dva závery. Tým triviálnym je konštatovanie, že príjmová generačná chudoba je koncentrovaná v zaostávajúcich okresoch kvôli silnejšiemu vzťahu medzi príjmom rodičov a príjmom detí v týchto okresoch. Netriviálnym pozorovaním je, že z pohľadu kariérnych vyhliadok dieťaťa pochádzajúceho z príjmovo podpriemernej rodiny je veľmi podstatné, či vyrastá v rozvinutom alebo zaostávajúcom okrese.

Regionálne porovnanie príjmov detí pochádzajúcich z pätiny najmenej zarábajúcich rodín s výsledkami detí z pätiny najlepšie zarábajúcich rodín poukazuje na tri extrémne kombinácie (Graf 7). Prvým extrémom sú okresy s relatívne vysokým príjmom detí pochádzajúcich z nízko aj vysokopríjmových rodín. Takýto vzťah pozorujeme v Bratislave a širšom okolí (označené zlatou farbou). Druhý pól predstavujú okresy s vysokým príjmom detí z vysokopríjmových rodín a slabým výsledkom pre deti z nízkopríjmových rodín. Reprezentujú ho okresy Trebišov, Svidník či Poltár (označené zelenou farbou). Očakávaný príjem detí z vysokopríjmových rodín je porovnateľný s príjmom detí z obdobných rodín žijúcich v bratislavských okresoch. Avšak deti z nízkopríjmových rodín majú oveľa nižší príjem ako deti z podobných rodín žijúcich v Bratislave[23]. Tretím extrémom sú okresy so slabými výsledkami pre deti z bohatých aj chudobných rodín ako Revúca, Rožňava či Rimavská Sobota (označené červenou farbou). V týchto okresoch dosahujú slabé výsledky deti z nízko aj vysokopríjmových rodín.

V regionálnom kontexte pozorujeme silnú koreláciu medzi relatívnou príjmovou mobilitou a dlhodobou úrovňou nezamestnanosti (Graf 8). Čím je priemerná nezamestnanosť v okrese vyššia, tým vyšší je koeficient relatívnej príjmovej mobility a tým pádom nižšia medzigeneračná mobilita.

Vzťah medzi nezamestnanosťou a príjmovou mobilitou sa prejavuje najmä na výsledkoch detí pochádzajúcich z podpriemerne zarábajúcich rodín (Graf 9). Priemerný príjmový percentil v tejto skupine detí je silno negatívne korelovaný s úrovňou nezamestnanosti. Deti z podpriemerne zarábajúcich rodín môžu očakávať výrazne nižší príjem, ak pochádzajú z okresov s vyššou nezamestnanosťou. Obdobný vzťah však nie je pozorovaný v druhej polovici príjmovej distribúcie. Úroveň nezamestnanosti nemá vplyv na príjmy detí pochádzajúcich z príjmovo nadpriemerných rodín. Toto pozorovanie, síce len na úrovni korelácie, môže naznačovať, že nezamestnanosť je fenomén s dlhodobými negatívnymi efektmi, ktoré prekračujú horizont jednej generácie.

Analýza vzťahu medzi príjmami rodičov a ich detí ukazuje, že medzigeneračná mobilita na Slovensku je pomerne vysoká v porovnaní s inými krajinami. Existujú však skupiny, ktoré silno replikujú príjmové postavenie svojich rodičov. Nízku mobilitu pozorujeme v menej rozvinutých okresoch a okresoch s vysokou nezamestnanosťou. Dôležitým zistením je, že mobilita je výrazne nižšia v prípade chlapcov pochádzajúcich zo znevýhodneného prostredia.

Deskriptívny charakter tohto komentára limituje priestor na odporúčania pre verejnú politiku. Avšak výrazné rozdiely v dosiahnutých výsledkoch chlapcov a dievčat pochádzajúcich z nízkopríjmových rodín, ktoré kopírujú závery z relevantnej zahraničnej literatúry, implikujú priestor na intervenciu cielenú najmä na chlapcov zo znevýhodneného prostredia.

Výsledky prezentované v tomto komentári otvárajú priestor pre nadväzujúci výskum, ktorý by sa mal zamerať na nízkopríjmové skupiny a na fenomén vnútroštátnej migrácie. Rozdelenie osôb v najnižšej príjmovej vrstve do skupín s reálne a deklaratívne nízkymi príjmami a následné porovnanie výsledkov detí pochádzajúcich z týchto dvoch skupín by umožnilo hlbšie porozumieť medzigeneračnej chudobe na Slovensku. Analýza regionálnej pracovnej mobility umožňuje popísať, do akej miery je medzigeneračná príjmová mobilita na Slovensku determinovaná lokálnymi ekonomickými podmienkami a do akej miery ju umocňuje alebo naopak tlmí fenomén pracovnej migrácie.

[1]     V prípade, že existuje genetický alebo dedičný vzťah medzi schopnosťami rodičov a detí, ktoré podmieňujú ich príjem, bude jestvovať určitá príjmová zotrvačnosť aj v prípade, ak by všetky deti boli vystavené rovnakým vonkajším vplyvom a príležitostiam, ktoré zahŕňajú výchovu, socioekonomické prostredie, kvalitu a prístup k vzdelaniu, atď..

[2]     Tento komentár je v poradí druhou analýzou medzigeneračnej príjmovej mobility na Slovensku. Prvé výsledky boli publikované v komentári https://www.mfsr.sk/files/archiv/priloha-stranky/17288/97/mobilita_prijmy_final_clean_20180516.pdf, kde autor identifikoval relatívne vysokú medzigeneračnú príjmovú mobilitu. Oproti komentáru Rizman (2018) skúma tento komentár príjmovú mobilitu na výrazne dlhšom období, do analýzy pridáva aj matky a dcéry a prináša výrazne detailnejší regionálny rozmer.

[3]     Vzhľadom na dátové obmedzenia je možné sledovať vzťahy len medzi biologickými rodičmi a ich deťmi. Je pravdepodobné, že príjmová úroveň niektorých biologických rodičov nemusí presne odpovedať finančným pomerom, v ktorých dieťa vyrastalo.

[4]     V prípade absolútnej mobility sa skúmajú rozdiely v príjmoch. Ak je napríklad príjem v jednej rodine o 30 % vyšší ako príjem v druhej rodine, tak v prípade úplnej absolútnej príjmovej imobility by príjem detí pochádzajúcich z prvej rodiny bol o 30 % vyšší ako príjem detí z druhej rodiny. V prípade dokonalej mobility by príjmy detí z oboch rodín boli v priemere rovnaké. V prípade, že by sa príjmové rozdiely prenášali len z polovice, by rozdiel v príjmoch detí bol 15 %. Tento prenos sa meria pomocou koeficientu absolútnej príjmovej mobility.

[5]     V prípade relatívnej mobility sa skúmajú rozdiely v postavení na príjmovom rebríčku. V prípade dokonalej relatívnej imobility budú deti presne replikovať príjmové postavenie svojich rodičov. Ak dieťa pochádza z 1 % najmenej zarábajúcich rodín, tak bude taktiež patriť do skupiny 1 % najmenej zarábajúcich detí. Ekvivalentne deti z 1 % najlepšie zarábajúcich rodín by patrili medzi 1 % najviac zarábajúcich vo svojej generácii atď.. V prípade dokonalej mobility bude očakávané postavenie detí na príjmovom rebríčku nezávislé od príjmového postavenia ich rodičov. Ak by sa príjmové rozdiely v postavení na príjmovom rebríčku prenášali z polovice, tak napríklad rozdiel 50 priečok v generácii rodičov znamená, že v generácii detí budú detí z lepšie situovaných rodín v priemere o 25 priečok vyššie než deti z horšie situovaných rodín.

[6]     Medzi hodnotou koeficientu absolútnej a relatívnej mobility neexistuje automatický vzťah. Vysoká absolútna mobilita je zlučiteľná s vysokou aj nízkou relatívnou mobilitou. Vezmime si napríklad situáciu, v ktorej je príjem rodičov rozložený extrémne nerovnomerne (napr. rodina A zarába 1 €, rodina B zarába 10 €, rodina C zarába 1000 €), ale príjem v generácii ich detí je relatívne podobný (dieťa z rodiny A zarába 1001 €, dieťa z rodiny B zarába 1002 €, dieťa z rodiny C zarába 1003 €). V takejto situácii sa bude indikátor absolútnej príjmovej mobility blížiť k nule, to znamená takmer dokonalú príjmovú mobilitu, avšak koeficient relatívnej príjmovej mobility sa bude rovnať 1, to znamená dokonalú imobilitu.

[7]     Vyššia mobilita žien v porovnaní s mužmi môže byť dôsledkom toho, že v posledných rokoch vykazujú mladé ženy vyššiu priemernú úroveň vzdelania než mladí muži.

[8]     Tabuľka 1 uvádza hodnoty koeficientov absolútnej a relatívnej príjmovej mobility. Riadok RODINA uvádza odhady koeficientov pre spoločný príjem biologického otca a matky. Riadok OTEC uvádza koeficienty vzhľadom na príjem otca a riadok MATKA koeficienty vzhľadom na príjem matky. Stĺpec DETI uvádza odhady koeficientov pre všetky deti, stĺpec SYN a DCÉRA ukazuje separátne odhady koeficientov pre synov a dcéry.

[9]     Koeficienty absolútnej medzigeneračnej mobility boli vypočítané z jednoduchej regresie: , v ktorej logaritmus príjmu dieťaťa  je vysvetľovaný príjmom rodiča log  a ostatnými vplyvmi, ktoré sú agregované v reziduáli ( ). Koeficient  interpretujeme ako koeficient absolútnej príjmovej mobility.

[10]   Koeficient relatívnej medzigeneračnej príjmovej mobility vychádza z regresie: v tomto prípade sa však neskúma vzťah medzi príjmom rodičov a detí v absolútnej forme, ale v relatívnom vyjadrení. Skupina rodičov a detí sa najprv rozdelí do sto rovnakých skupín – percentilov – podľa príjmu. V prvom (najnižšom) percentile je 1 % najmenej zarábajúcich, kým v stom (najvyššom) je 1 % najviac zarábajúcich. Operátor reprezentuje konkrétnu hodnotu jednotlivca na príjmovom rebríčku. Koeficient , je následne interpretovaný ako koeficient relatívnej medzigeneračnej príjmovej mobility.

[11]    Pre určenie príjmu v generácii rodičov a detí boli použité údaje Sociálnej poisťovne o vymeriavacích základoch pre platenie poistného z príjmu zo zamestnania, dohôd a samostatne zárobkovej činnosti. Pre výpočet príjmu bol použitý vymeriavací základ pre úrazové poistenie. V prípade nedostupnosti údajov o tomto vzťahu bol použitý najvyšší vymeriavací základ z dostupných poistných vzťahov. Analýza príjmov derivovaná z analýzy vymeriavacích základov sa teda približuje analýze hrubých príjmov. Nepracuje so sociálnymi transfermi, ktoré tvoria podstatnú časť disponibilných príjmov nízkopríjmových domácností. Analýza neaproximuje zdanenie, a preto nie je porovnateľná s analýzou dostupných disponibilných príjmov domácností. Limitáciou tohto prístupu sú nezachytené príjmy SZČO, konateľov a štatutárov firiem, ktorých deklarované príjmy derivované zo sociálnych odvodov sú výrazne nižšie než odhadované skutočné príjmy. Ďalšou limitáciou je nemožnosť zachytiť neoficiálne príjmy zo šedej ekonomiky ani príjmy zo zahraničia. Tieto okolnosti môžu viesť k skresleniu (nadhodnoteniu) odhadov mobility najmä v najnižších príjmových skupinách.

[12]    V prípade generácie rodičov boli tieto údaje o poistných vzťahoch agregované ako suma za obdobie rokov 2004 – 2012 s cieľom zachytiť vplyv príjmu rodičov počas dospievania ich detí. V prípade generácie detí boli údaje agregované ako suma v období rokov 2017 – 2022. V prípade generácie rodičov boli do skúmanej vzorky zahrnutí len rodičia v produktívnom veku. V prípade detí boli do vzorky zahrnuté deti, ktoré boli v období po roku 2017 staršie ako 27 rokov. Osoby mladšie ako 27 rokov neboli zahrnuté, kvôli možnému skresleniu výsledkov vplyvom rozdielnej dĺžky vzdelávania. Do skúmanej vzorky boli zahrnuté deti, u ktorých je možné identifikovať oboch biologických rodičov.

[13]    Medzinárodné porovnanie koeficientov medzigeneračnej mobility komplikuje fakt, že rôzne štúdie používajú rôzne dlhé časové rady, na ktorých skúmajú medzigeneračné vzťahy. Vo všeobecnosti platí, že čím kratšie je obdobie, na ktorom sa pozoruje príjem rodičov a ich detí, tým nižší je koeficient relatívnej aj absolútnej mobility. Časové obdobie, v ktorom je pozorovaný príjem rodičov a príjem detí v tomto komentári, je dlhšie v porovnaní s Boustan et al. (2025) aj OECD (2018). Je preto možné predpokladať, že odhady založené na časovo identickom období by v ostatných štátoch priniesli vyššie koeficienty medzigeneračnej mobility, čo by viedlo k posunu Slovenska do skupiny krajín s najvyššou mierou mobility.

[14]    Otvorenou otázkou ostáva, do akej miery sú už tak relatívne zlé výsledky detí z chudobných rodín skreslené nedeklarovaným príjmom, prácou v šedej ekonomike a migráciou rodičov. Ak deti pochádzajúce z tejto skupiny rodičov dosahujú relatívne dobré výsledky, tak skutočné výsledky zvyšku detí pochádzajúcich z 5% najmenej zarábajúcich domácností budú ešte horšie.

[15]    Chetty et al., 2020

[16]    Bertrand and Pan 2013

[17]    Chetty et al., 2025

[18]    V prípade, že nízkopríjmové domácností sú koncentrované v špecifických okresoch, môžeme pozorovať vysokú medzigeneračnú mobilitu aj napriek výrazným regionálnym rozdielom v priemerných očakávaných príjmoch detí.

[19]    Kenedi & Sirugue, 2023

[20]    Eriksen & Munk, 2020

[21]    Chetty et al., 2014

[22]    Corak, 2017

[23]    Výrazne lepšie výsledky v okresoch hlavného mesta sú do veľkej miery ovplyvnené aj vyššou priemernou mzdou pozorovanou v týchto okresoch.

Príspevok Vedia sa nové generácie odpútať od príjmovej triedy rodičov? Záleží na pohlaví a regióne je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Ak víziu tej lepšej budúcnosti stratíme – ak prídeme o odhodlanie, ktoré teraz máme – alebo ak stratíme vieru, že sa to dá dosiahnuť – potom rezignujeme. Rezignácia bude znamenať, že konsolidácia sa zastaví a my si chvíľu vydýchneme od bezprostredných negatívnych dopadov. Hlboko v duši nám bude jasné, že na to o niekoľko rokov škaredo doplatíme, ale nebudeme už schopní ďalej konať.

Podobný príklad v ekonomickej oblasti sú trhové reformy začiatkom 90-tych rokov. Po páde komunizmu v roku 1989 boli Poľsko a Ukrajina na veľmi podobnej štartovacej pozícii. Obe krajiny mali HDP na osobu asi 7000 dolárov ročne, podobnú štruktúru priemyslu, podobné podnebie, na európske pomery stredne veľkú populáciu cez 40 mil. obyvateľov. Poľsko sa však – podobne ako aj my – odhodlalo k radikálnym reformám a obnoveniu vlády práva. Ukrajina sa nechala ovládnuť oligarchami a na zásadné reformy rezignovala. V roku 2021 – teda ešte pred vojnou – bola životná úroveň v Poľsku trikrát vyššia než na Ukrajine.

Na konsolidačnú únavu upozorňujeme z dvoch dôvodov. Po prvé, máme za sebou tretí široko diskutovaný balík opatrení a dlhodobá udržateľnosť verejných financií sa zlepšila len minimálne. Po druhé, väčšina politických elít má veľmi nekonštruktívnu rétoriku. Na jednej strane počúvame ako sa „konsolidácia nesmie dotknúť sociálneho štandardu“, na druhej ako „konsolidácia ožobračuje Slovákov“. Ani jedno z týchto populistických vyjadrení nie je korektné. Konsolidácia sa predsa nedá robiť bez dočasného zníženia reálnych príjmov (štandardov), cieľom však je udržať životnú úroveň v budúcnosti. Populistické červené čiary, ktoré si politici kreslia, im budú brániť vykonať tie správne kroky v budúcnosti.

Ako analógiu si predstavme turistov či horolezcov v zasnežených horách. Sú unavení a premrznutí, potrebujú sa dostať do bezpečia. Lenže každý kilometer brodenia sa snehom ich unaví ešte viac, je im ešte viac zima, a postupne strácajú nádej, že dôjdu do tábora. Možno aj pochybujú, či sa vybrali správnou cestou. Vieme, že sa bežne stáva, že niekto z nich stratí vôľu pokračovať. Ľahne si do snehu, dokonca si v snehovej búrke dá dolu čiapku aj rukavice, lebo prestáva cítiť zimu.

Presne tohto sa obávame na Slovensku. Rezignácie, straty vôle … aj tých vyzlečených rukavíc v podobe nejakého nového sociálneho balíčka. Čím dlhšia bude naša cesta a čím menej jasný bude výsledok, tým viac nám táto únava hrozí.

Nielen únavu, ale až strach a hrôzu z konsolidácie prejavili Gréci v roku 2015. Po piatich rokoch v bankrote, po deviatich (!) konsolidačných balíkoch zákonov, po troch kolách záchrany cez dočasný aj trvalý euroval, si Gréci v roku 2015 zvolili vládu radikálnej ľavice a neskôr v referende odmietli pokračovať v reformách. To však konsolidáciu nezastavilo, iba odložilo. Oneskorenie podpory z EÚ viedlo najprv k odchodu ministra financií, neskôr celej vlády, a napokon k prelomeniu referenda v parlamente. Dva roky na to sa počet konsolidačných balíkov zavŕšil štrnástkou.

Aby sme sa únave vyhli, potrebujeme jasnú víziu. Musíme vidieť koniec utrpenia, nie iba trpenie bez konca. Vláda by mala predstaviť jasnú víziu opatrení na päť až desať rokov vopred – to je totiž obdobie, za ktoré sa dajú dosiahnuť zdravé verejné financie. Keďže to presahuje minimálne jedno a skôr aj dve volebné obdobia, mala by to byť vízia, ku ktorej sa vie pripojiť aj opozícia. Obzvlášť treba prestať rozrieďovať prijaté balíky rôznymi kompenzáciami – raz pre dôchodcov, raz pre živnostníkov, raz pre rodičov, inokedy pre lekárov či učiteľov … Vláda aj opozícia si musia priznať svoje chyby, namiesto sústavného obviňovania toho druhého. Bolo chybou zaviesť trináste dôchodky, na ktoré nemáme a bolo tiež chybou zaviesť rodinný balíček, na ktorý takisto nemáme. Bolo chybou zaviesť vlaky zadarmo a tiež bolo chybou rozširovať predčasné .

Konsolidačné opatrenia musia byť rázne a trvalé. My občania vieme, že budú bolestivé – ale ak to vláda systematicky niekomu kompenzuje nejakou náplasťou, o to viac budú trpieť všetci ostatní.

Príspevok Hrozba konsolidačnej únavy je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Po kovidovej kríze, ktorú rozpútal nemysliaci vírus, a po energetickej kríze, ktorú rozpútal iracionálny diktátor, sme na prahu obchodnej vojny – ktorú rozpútava krajina inak známa racionalitou, efektivitou a pragmatickosťou. Snáď bude obchodná kríza najmenšia z týchto troch po sebe idúcich kríz, ale nie je to úplne jasné.

V 30. rokoch minulého storočia boli jednou z hlavných príčin Veľkej hospodárskej krízy clá z dielne amerických republikánov, tzv. Smoot-Hawley zákon, ktoré rozpútali celosvetovú obchodnú vojnu, keď na americké clá reagovali odvetnými opatreniami Kanada, Mexiko, Austrália a väčšina európskych krajín, vrátane vtedajšieho Britského impéria.  V priebehu asi štyroch rokov skolaboval nielen americký, ale aj európsky zahraničný obchod o dve tretiny a HDP o štvrtinu, nezamestnanosť sa zdvojnásobila a drastická sociálno-ekonomická situácia nakoniec viedla k najhoršej vojne v histórii ľudstva. Teda, nie že by za všetko toto boli osobne zodpovední iba Smoot, Hawley a Herbert Hoover – najväčšiu vinu samozrejme nesú zločinci ako Hitler, Stalin, Hirohito a Mussolini, popri tom tu bol čierny štvrtok na burze, odozvy prvej svetovej vojny, chyby v menovej politike – ale autori obchodnej vojny spred sto rokov výrazne prispeli k neskoršej skaze.

Na druhej strane (lebo ako každý ekonóm mám aspoň dva názory), možno to s Trumpovými clami nebude také zlé. Už si skoro ani nepamätáme na clá z prvej Trumpovej vlády – hoci skoro zdvojnásobili objem ciel vybratých v USA, popri neskoršom kovide sa ich vplyv zdá zanedbateľný. Krajinám EÚ dokonca vtedy stačilo ukázať zoznam odvetných ciel, aby Trump upustil od väčšiny chystaných ciel voči nám. Aj teraz môžeme mať nádej, že sa nám iba vyhráža a po nejakých, možno iba kozmetických ústupkoch, nakoniec clá nebudú.

Kanadský dolár od volieb oslabil voči americkému o skoro 10% a mexické peso až o 30%. To zmierni dopady ciel na ekonomický rast či zamestnanosť, ale za cenu zvýšenej inflácie. Podobne aj euro, hoci voči nám USA clá ešte zatiaľ nezaviedli (potrvá ešte mesiac či dva, ak vôbec), už oslabilo o asi 5%. Tak či tak, dopad oznámených ciel a chystaných odvetných opatrení – 25% voči Kanade a Mexiku, dodatočných 10% voči Číne … a možno o mesiac ešte 10% voči EÚ a ďalších 20% voči zvyšku sveta – bude mať vyslovene negatívny ekonomický vplyv na všetkých zúčastnených. Dopad na Kanadu a Mexiko, ktoré sú ekonomicky desať či dvadsať-krát slabšie než USA, budú relatívne asi 5- až 10-krát tvrdšie, než negatívne dopady v Amerike. Naopak, dopady na Čínu, po započítaní zatiaľ neznámych odvetných opatrení, môžu byť nižšie než v USA. Pri troche šťastia to môže byť podobne aj po zavedení ciel a odvetných opatrení s EÚ.

Nik nebude z obchodnej vojny profitovať. Teda, okrem colníkov, ktorí zinkasujú tučné prémie za nadčasy. Spotrebitelia budú trpieť vyššou infláciou a stratia viac ako sto tisíc pracovných miest. Ekonomika sa spomalí, investície poklesnú, takže ani podnikatelia nebudú mať vyššie zisky. Dokonca ani tí, ktorí doteraz čelili tlaku zahraničnej konkurencie, na tom nemusia byť lepšie.

Obzvlášť nepochopiteľné je tvrdenie prezidenta Trumpa, že vyššie clá zaplatia zahraniční exportéri. Clá vždy dopadajú na spotrebiteľov. Jasne to ukázali Trumpove clá z roku 2019, ktoré podľa viacerých odhadov zvýšili náklady typického amerického spotrebiteľa o 200 až 300 dolárov ročne. Teraz to môže byť asi štyrikrát viac. Trump, ktorý vyhral voľby (aj) vďaka obviňovaniu Bidenovej administratívy z vysokej inflácie, teraz prijíma politiku, ktorá podrží vysokú infláciu ešte aspoň rok-dva. Ťažko tomu povedať inak, než strelenie si do vlastnej nohy.

Možno ešte ťažšie pochopiteľné je uvaliť obchodné sankcie na najbližších susedov a spojencov, s ktorými je ekonomika USA úzko integrovaná. Tieto tri severoamerické krajiny už štyridsať rokov pracovali na odstraňovaní obchodných bariér a prepájaní svojich ekonomík. Snažili sa využiť synergie veľkého spotrebiteľského trhu USA a ich dravej podnikavosti, lacnej a disciplinovanej pracovnej sily v Mexiku a nerastných surovín v Kanade. Podľa rôznych odhadov to trom severoamerickým krajinám prinieslo jeden až štyri milióny pracovných miest. Dnes množstvo tovarov a polotovarov opakovanie prekračuje americké hranice (obomi smermi), kým sa z nich stanú hotové výrobky. Sypať piesok do takto fungujúceho súkolia musí uškodiť všetkým zúčastneným. Bolo to dobre vidieť na poklese akcií veľkých amerických producentov automobilov – hoci ich clá mali chrániť pred Mexickou konkurenciou, v realite všetci traja klesli o 5-6% po oznámení nových ciel.

Americké clá pred dvesto rokmi boli v priemere 60% a tvorili až 95% príjmov centrálnej vlády. Postupne však klesali – až do opätovného zvýšenia pred sto rokmi, už spomínaným Smoot-Hawleyho zákonom. Výrazná redukcia nastala po druhej svetovej vojne, keď si celý svet uvedomil, aké sú clá všeobecne škodlivé a aká je dôležitá medzinárodná spolupráca. Vďaka MMF a OSN, neskôr aj WTO, aj vďaka množstvu bilaterálnych dohôd, klesla priemerná úroveň amerických ciel pod 5% a tvorili už iba cca 2% rozpočtu. Teraz ako keby Američania zabudli na celú povojnovú ekonomickú históriu a vracajú sa k minimálne sto rokom starým argumentom. Je to zásadný ekonomický diletantizmus, len žiaľ, aj nás to zabolí podobne ako ich.

Po odklade účinnosti ciel mnohí argumentujú, že Trump clá vlastne nikdy nechcel, iba využíva hrozby na dosiahnutie iných cieľov. Nemyslím, že je to naozaj tak. Trump už v minulom volebnom období zaviedol clá proti Číne, zvrátil rozširovanie severoamerických obchodných dohôd (NAFTA2 resp. CUSMA) a potopil pripravovanú dohodu s EÚ (TTIP – dohoda mohla potenciálne priniesť obom regiónom 100 miliárd príjmov ročne). Trump o clách dlhodobo hovoril počas kampane aj po zvolení. Ak by to boli len prázdne reči, prinajlepšom by bol na smiech a prinajhoršom môže skončiť ako chlapec z rozprávky, čo tak rád kričal „pozor vlk!“. Po druhé, používať opakovane vyhrážky na dosiahnutie cieľov v medzinárodnej politike môže priniesť krátkodobé drobné víťazstvá, ale dlhodobo je to čistá strata. Podobne ako v manželstve – hysterickými scénami a vyhrážkami možno donútite partnera poumývať za vás riady, či dokonca vymaľovať obývačku so štyrmi rôznymi farbami, ale harmonické a odolné manželstvo sa tak netvorí. Zvyšok sveta sa tiež nejako zariadi bez USA, ostatné krajiny budú viac spolupracovať medzi sebou a voči Amerike zostanú dlhodobo podozrievaví – aj kebyže im teraz sľúbime viac vojakov, viac nákupov F35 či nebodaj viac reklamy na jednej konkrétnej  sociálnej sieti. Z pohľadu EÚ je to obrovská škoda – doteraz nám USA boli desiatky rokov prirodzeným partnerom, bližším než africké či ázijské krajiny.

Zdroje:

https://shorturl.at/Zu08B

https://shorturl.at/zrCmY

https://shorturl.at/s4QT5

https://shorturl.at/GRoB8

Príspevok V obchodnej vojne prehrajú všetci je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Čo je generačný účet

Ako už samotný názov naznačuje, generačný účet je akýmsi súhrnným účtom, ktorý hovorí o tom, koľko priemerný človek danej generácie počas svojho života zaplatí na daniach do rozpočtu verejnej správy, a naopak koľko z neho získa v rôznej forme verejných služieb a transferov. Presnejšie ide o súčasnú hodnotu čistých platieb (tzv. čisté dane – rozdiel medzi zaplatenými daňami a prijatými dávkami či službami) priemerného človeka danej generácie počas jeho života.

Generačné účty nám ukazujú, ako sme počas života v mladosti najprv čistými poberateľmi z verejných rozpočtov, neskôr v produktívnom veku čistými platiteľmi daní a nakoniec ako seniori znovu čistými poberateľmi.  A vieme z nich odčítať aj aká je naša celková bilancia.

Generačný účet je aj dobrým pohľadom na to, ako je nastavená medzigeneračná spravodlivosť. Keďže spravodlivosť  z ekonomického pohľadu záleží na nastavení hodnôt spoločnosti, cieľom RRZ je kvantitatívne ilustrovať medzigeneračné transfery bez poskytovania odporúčaní. Na tento účel sa používajú tzv. generačné účty, pomocou ktorých je možné odhadnúť veľkosť fiškálnych nákladov prípadne výnosov jednotlivých populačných ročníkov počas ich života. V prípade, ak by došlo k zásadnejšej reforme niektorej z vládnych politík, je možné pomocou generačných účtov ukázať aj redistribučné vplyvy na jednotlivé ročníky.

Ako to vyzerá

Rozkreslenie toho, ako fungujú pri súčasnom nastavení sociálneho systému, daní a odvodov tri groše, na grafe vyzerá takto: mladí ľudia do veku 22 rokov sú čistými príjemcami prvého groša, najmä verejných služieb ako vzdelávanie, zdravotná starostlivosť a podpory rodín. Ľudia v produktívnom veku 23-62 rokov tvoria všetky tri groše a delia sa s ostatnými najmä cez dane z práce, odvody a DPH.

Dosiahnutím dôchodkového veku sa človek najmä vďaka dôchodkovému systému a rastúcim nákladom na zdravotnú starostlivosť opätovne stáva čistým poberateľom. A tak tretí (najväčší) groš ide dôchodcom, najmä cez dôchodky a zdravotnú starostlivosť.

Čo je problém

Problém je, že v najbližších päťdesiatich rokoch nám výrazne ubudne ľudí v produktívnom veku, ktorí tie groše tvoria. Dôvodom je dlhodobo nižšia úroveň úhrnnej plodnosti ako aj zvyšovanie dĺžky našich životov. Podiel ľudí v produktívnom veku v populácii klesne z dnešných 55,6% na asi 45,5%. Naopak, podiel seniorov na populácii sa zvýši z dnešnej pätiny na skoro tretinu.

Časť z efektov starnutia sa zmierni postupným zvyšovaním dôchodkového veku. Ten by mal stúpať tak, aby sme na dôchodku boli približne 20 rokov. Výrazný rast populácie s vekom medzi 70 a 90 rokmi však jednoznačne preváži a náklady spojené so starnutím budú rásť.

To, že sa mnohí z nás, či naše deti budeme bežne dožívať veku 90 rokov, je samo osebe vynikajúca správa. Budeme žiť dlhšie a tiež budeme dlhšie žiť v zdraví. Zároveň by sme však už dnes mali myslieť na to, ako bude vyzerať populácia o 50 rokov. Starnutie populácie zvýši deficity verejných financií o 2,8% HDP – takže dnešní tridsiatnici a štyridsiatnici by mali žiadať zlepšenie stavu verejného rozpočtu – inak pre nich o 50 rokov, až budú mať osemdesiat či deväťdesiat rokov, nebude vôbec ľahké nájsť tretí groš.

Naše verejné financie totiž dnes vyzerajú tak, ako by sa žiadne starnutie nekonalo.  V niektorých oblastiach, najmä v dôchodkovom systéme, naozaj došlo k opatreniam, ktoré mali byť prípravou na toto obdobie. Príkladom je zavedenie druhého piliera, ktorý mal odľahčiť budúce náklady z prvého piliera, či zvyšovanie veku odchodu do dôchodku a zmierňovanie rastu úrovne dôchodkov. Prínos týchto opatrení bol však do veľkej miery zneutralizovaný inými opatreniami, napríklad zavedenie 13. dôchodkov, rodičovského dôchodku, alebo znížením odvodov do druhého piliera bez toho, aby sa takto získané zdroje použili na ozdravenie verejných financií a nie na financovanie nových opatrení.

Aktuálny pohľad na verejné financie a prognóza ich vývoja ukazujú, že najväčším problémom udržateľnosti je aktuálny stav verejných financií – väčší než budúce náklady starnutia. (Pozrite tu)

Čiže deficit verejných financií, ktorý dnes tlačíme pred sebou a bez konsolidácie sa nezlepší, bude v budúcnosti ešte väčšou záťažou, ako všetky náklady spojené so starnutím. Takéto bremeno a z toho vyplývajúci rast dlhu sú samozrejme neudržateľné, otázka je, či sa ozdravenie udeje v našej réžii a podľa nášho tempa, alebo to neskôr oveľa tvrdšie urobia finančné trhy, ktoré nebudú ochotné financovať takéto fungovanie krajiny.

Príspevok Demografia a výdavky citlivé na starnutie – ako sú nastavené naše tri groše je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

• Sme výrazný čistý prijímateľ, do rozpočtu EÚ sme zaplatili za 20 rokov necelých 14 miliárd a naspäť dostali asi 40 miliárd. Najmä eurofondy, ale aj poľnohospodárske dotácie, plán obnovy a ďalšie menšie programy
• Za 20 rokov sa hospodárska sila Slovenska zvýšila o vyše 80%
• Reálne mzdy stúpli o viac ako 60% (priemerná mzda očistená o infláciu)[1]
• Nezamestnanosť klesla o skoro 10 p.b. (z necelých 16% na súčasných menej než 6%) … a počet pracujúcich sa zvýšil o 20% (zamestnanci + živnostníci)
• Samozrejme, hospodársky rast by sme mali aj bez EÚ. Nie je jednoduché odhadnúť o koľko by bol nižší keby sme do EÚ neboli vstúpili. Odhady sa pohybujú medzi 10% a 25%. Sú krajiny, kde je potenciál ešte väčší – napr. po rozdelení Juhoslávie bolo Srbsko o 16% chudobnejšie než Chorvátsko a dnes je rozdiel 55% – a členstvo v EÚ bude kľúčovým dôvodom prečo Chorvátsko zvýšilo svoj náskok o 34%. Na druhej strane, odhady ekonomických strát Británie po Brexite sú okolo 4-5%. Slovensko mimo EÚ by sa podľa mňa skôr podobalo na Srbsko než na Britániu – okrem členstva v najväčšej obchodnej únii by sme stratili aj spoločnú menu euro, veľkú časť zahraničného kapitálu, transfer know-how zo západných krajín ako aj bezpečnostné garancie.

Mimo čisto ekonomických vplyvov za 20 rokov:

• Očakávaná dĺžka života stúpla o skoro 5 rokov pre mužov a 3 roky pre ženy.
• Priznaná korupcia klesla viac než trojnásobne (v 2004 až 32% respondentov priznalo že dalo v poslednej dobe niekomu úplatok, teraz je to 9%).
• Klesla zločinnosť, napr. počet vrážd je menej než polovica.

Celkovo sme z členstva v EÚ jednoznačne získali. Do budúcna by sme viac mali rozmýšľať o tom, ako podporu a členstvo v EÚ využiť ešte lepšie – napr. zmierniť naše zaostávanie vo výskume, špičkovom vzdelávaní, či využití najnovších technológií vo výrobe. A menej by sme sa mali obávať toho, čo nám Brusel prikáže či čo budeme musieť vetovať proti záujmom ostatných 26 krajín – miesto nedôvery k našim najbližším spojencom by sme mali lepšie spolupracovať aj na ekonomickej aj na politickej úrovni.

[1] súčet rastu miezd a rastu zamestnanosti 60+20% skoro zázračne dáva tých istých 80% o ktoré stúpol HDP – čiže rast produktivity práce sa viac-menej férovo preniesol do reálnych miezd.

Príspevok Čo nám dalo 20 rokov v EÚ? je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.