Konsolidačná únava by bola strata odhodlania populácie aj politických elít pokračovať v ozdravovaní verejných financií. Bola by to rezignácia na cieľ – dosiahnuť v strednodobom horizonte zdravé a udržateľné hospodárenie krajiny. V súčasnosti si veľká väčšina občanov uvedomuje, že cieľ je správny a že je kvôli nemu potrebné krátkodobo sa uskromniť. Akékoľvek reformy sú bolestivé, ale zatiaľ sme ochotní to vydržať kvôli lepšej budúcnosti.
Ak víziu tej lepšej budúcnosti stratíme – ak prídeme o odhodlanie, ktoré teraz máme – alebo ak stratíme vieru, že sa to dá dosiahnuť – potom rezignujeme. Rezignácia bude znamenať, že konsolidácia sa zastaví a my si chvíľu vydýchneme od bezprostredných negatívnych dopadov. Hlboko v duši nám bude jasné, že na to o niekoľko rokov škaredo doplatíme, ale nebudeme už schopní ďalej konať.
Podobný príklad v ekonomickej oblasti sú trhové reformy začiatkom 90-tych rokov. Po páde komunizmu v roku 1989 boli Poľsko a Ukrajina na veľmi podobnej štartovacej pozícii. Obe krajiny mali HDP na osobu asi 7000 dolárov ročne, podobnú štruktúru priemyslu, podobné podnebie, na európske pomery stredne veľkú populáciu cez 40 mil. obyvateľov. Poľsko sa však – podobne ako aj my – odhodlalo k radikálnym reformám a obnoveniu vlády práva. Ukrajina sa nechala ovládnuť oligarchami a na zásadné reformy rezignovala. V roku 2021 – teda ešte pred vojnou – bola životná úroveň v Poľsku trikrát vyššia než na Ukrajine.
Na konsolidačnú únavu upozorňujeme z dvoch dôvodov. Po prvé, máme za sebou tretí široko diskutovaný balík opatrení a dlhodobá udržateľnosť verejných financií sa zlepšila len minimálne. Po druhé, väčšina politických elít má veľmi nekonštruktívnu rétoriku. Na jednej strane počúvame ako sa „konsolidácia nesmie dotknúť sociálneho štandardu“, na druhej ako „konsolidácia ožobračuje Slovákov“. Ani jedno z týchto populistických vyjadrení nie je korektné. Konsolidácia sa predsa nedá robiť bez dočasného zníženia reálnych príjmov (štandardov), cieľom však je udržať životnú úroveň v budúcnosti. Populistické červené čiary, ktoré si politici kreslia, im budú brániť vykonať tie správne kroky v budúcnosti.
Ako analógiu si predstavme turistov či horolezcov v zasnežených horách. Sú unavení a premrznutí, potrebujú sa dostať do bezpečia. Lenže každý kilometer brodenia sa snehom ich unaví ešte viac, je im ešte viac zima, a postupne strácajú nádej, že dôjdu do tábora. Možno aj pochybujú, či sa vybrali správnou cestou. Vieme, že sa bežne stáva, že niekto z nich stratí vôľu pokračovať. Ľahne si do snehu, dokonca si v snehovej búrke dá dolu čiapku aj rukavice, lebo prestáva cítiť zimu.
Presne tohto sa obávame na Slovensku. Rezignácie, straty vôle … aj tých vyzlečených rukavíc v podobe nejakého nového sociálneho balíčka. Čím dlhšia bude naša cesta a čím menej jasný bude výsledok, tým viac nám táto únava hrozí.
Nielen únavu, ale až strach a hrôzu z konsolidácie prejavili Gréci v roku 2015. Po piatich rokoch v bankrote, po deviatich (!) konsolidačných balíkoch zákonov, po troch kolách záchrany cez dočasný aj trvalý euroval, si Gréci v roku 2015 zvolili vládu radikálnej ľavice a neskôr v referende odmietli pokračovať v reformách. To však konsolidáciu nezastavilo, iba odložilo. Oneskorenie podpory z EÚ viedlo najprv k odchodu ministra financií, neskôr celej vlády, a napokon k prelomeniu referenda v parlamente. Dva roky na to sa počet konsolidačných balíkov zavŕšil štrnástkou.
Aby sme sa únave vyhli, potrebujeme jasnú víziu. Musíme vidieť koniec utrpenia, nie iba trpenie bez konca. Vláda by mala predstaviť jasnú víziu opatrení na päť až desať rokov vopred – to je totiž obdobie, za ktoré sa dajú dosiahnuť zdravé verejné financie. Keďže to presahuje minimálne jedno a skôr aj dve volebné obdobia, mala by to byť vízia, ku ktorej sa vie pripojiť aj opozícia. Obzvlášť treba prestať rozrieďovať prijaté balíky rôznymi kompenzáciami – raz pre dôchodcov, raz pre živnostníkov, raz pre rodičov, inokedy pre lekárov či učiteľov … Vláda aj opozícia si musia priznať svoje chyby, namiesto sústavného obviňovania toho druhého. Bolo chybou zaviesť trináste dôchodky, na ktoré nemáme a bolo tiež chybou zaviesť rodinný balíček, na ktorý takisto nemáme. Bolo chybou zaviesť vlaky zadarmo a tiež bolo chybou rozširovať predčasné .
Konsolidačné opatrenia musia byť rázne a trvalé. My občania vieme, že budú bolestivé – ale ak to vláda systematicky niekomu kompenzuje nejakou náplasťou, o to viac budú trpieť všetci ostatní.
