Zvuková verzia článku:
„Čím sme bohatší, tým menej detí máme.“
„Nemôžeme si dovoliť viac detí.“
Oba tieto výroky v rôznych modifikáciách sú súčasťou verejnej diskusie. Je možné, že by boli oba pravdivé? Alebo sa navzájom vylučujú?
Na jednej strane je zjavné, že bohatšie krajiny majú nižšiu fertilitu (graf 1). Slovensko je na grafe skoro presne na regresnej čiare. Podobne ako väčšina rozvinutých krajín máme fertilitu hlboko pod záchovnou hranicou 2,1 – v roku 2023 bola 1,49 a v roku 2025 dokonca klesla pod 1,4.
Podobný negatívny vzťah medzi priemerným bohatstvom a fertilitou vidíme aj v čase. Ako sme postupne bohatli, naša fertilita klesala. Neplatí to úplne vždy – hlboká transformačná recesia začiatkom deväťdesiatych rokov bola sprevádzaná výrazným poklesom pôrodnosti. A naopak – určité zotavenie fertility z asi 1,2 na prelome tisícročí ku skoro 1,6 v predkovidovom období nastalo, aj keď naša životná úroveň medzitým slušne rástla. Hlavný trend však platí – na jednej strane bohatneme, na druhej však fertilita klesá.
Platia však tieto priemery aj na individuálnej úrovni? Na to odborná literatúra zatiaľ nemá jasnú odpoveď.[1] Nemáme dostatok štúdií sledujúcich rozhodovanie rodín na mikrodátach a ani tento blog nemá ambíciu ich nahradiť. Môžeme sa však pozrieť, čo nám dáta naznačujú. Podľa mikroúdajov pre Slovensko nemá príjem rodín resp. žien žiaden významný vzťah s počtom detí.
Na grafe 3 je priemerný počet detí v skupinách rodín podľa príjmu. Zobrazujú päť skupín rodičov podľa veku, aby sme oddelili staršie generácie s už ukončeným reprodukčným cyklom od mladších rodín, ktoré možno ešte plánujú mať viac detí. V ľavom paneli pre manželov vidíme, že pre asi tri štvrtiny rodín s priemernou aj nadpriemernou úrovňou príjmu sa počet detí drží stabilne medzi 2 a 2,2. Iba najmladšie ženy vo vekovej skupine 25-34 rokov majú menej detí, ale u nich je ešte vysoká šanca mať ďalšie deti. Rodiny s veľmi nízkymi príjmami, pod 900 eur mesačne na rodinu, majú menej detí a s príjmom tu počet detí rastie. V tejto skupine, zdá sa, platí úvodné tvrdenie „Nemôžeme si dovoliť viac detí.“ Je to však početne veľmi malá skupina, takže aj počet detí im odhadujeme relatívne nepresne. Navyše sú v nej významne zastúpené rodiny s nezamestnanými členmi či v hmotnej núdzi, takže ich nízky príjem bude častokrát . V ďalšej skupine s príjmom medzi asi 1000 a 1500 eur mesačne platí skôr „Čím sme bohatší, tým menej detí máme.“ Vzhľadom na to, že pri vyšších príjmoch to už neplatí, je tento klesajúci interval pomerne prekvapivý. Pravdepodobne tu skôr pôsobí opačná kauzalita – rozhodnutie mať viac deti spôsobuje, že rodine klesne príjem. Či už je to rodičovská dovolenka, rozhodnutie matiek viacerých detí zostať v domácnosti, alebo aj vyššie riziko straty zamestnania po rodičovskej dovolenke – zdá sa, že rodiny s viac ako dvomi deťmi táto situácia posúva do intervalu s podpriemernými príjmami.
Pravý panel porovnáva počet detí s príjmom pre slobodné ženy, resp. ženy bez formálneho partnera (najmä pri starších kohortách je možné, že v čase rozhodnutia mať deti boli v manželstve a až neskôr partnera stratili). V priemere majú menej detí než manželia – čo je úplne pochopiteľné, keďže manželstvo sa zakladá z veľkej časti s úmyslom mať deti. Potvrdzuje sa, že príjem nemá vplyv na počet detí, v žiadnej vekovej skupine. Vidíme však výrazné rozdiely medzi jednotlivými vekovými skupinami – čím mladšie, tým menej detí. Širší rozptyl medzi mladšími a staršími generáciami je čiastočne vysvetlený aj nižšou mierou uzatvárania manželstva mladšími generáciami. Pri najstaršej skupine žien – dnes už dôchodkýň – je negatívny vzťah medzi počtom detí a príjmom znovu dôsledkom reverznej kauzality: matky viac detí boli dlhšiu dobu na materskej či rodičovskej dovolenke a skôr šli na dôchodok, čo spôsobilo nižšie výšky dôchodkov.
Keďže ženy v manželstve majú v každej vekovej skupine viac detí než slobodné ženy, časť klesajúcej natality sa dá vysvetliť nižšou ochotou mladších generácií vstúpiť do manželstva. Manželstvá tiež menej často uzatvárajú ženy s nižším príjmom. Ďalším zaujímavým faktorom sa javí byť rozhodnutie mať aspoň jedno dieťa. Na grafe 4 sú zobrazené počty detí v rodinách, ktoré už mali aspoň jedno dieťa. Ženy s aspoň jedným dieťaťom budú pravdepodobne mať aj druhé – v manželstvách sa priemer ustaľuje nad 2, ale aj mimo manželstva je k tejto hranici blízko. V oboch typoch rodín sa zdá, že príjem nemá vplyv na rozhodnutie mať ďalšie dieťa, resp. ak je tu nejaký vzťah, tak skôr záporný. Iba v najmladšej generácii matiek 25-34 je jasný klesajúci trend s príjmom – to však hovorí iba to, že bohatšie páry si pôrody viac odkladajú na neskôr. Javí sa teda, že politiky podporujúce druhé, tretie či štvrté dieťa zvýšením príjmu či daňovými úľavami môžu mať skôr záporný efekt na natalitu. Nádejnejšie môže byť povzbudiť páry uzavrieť manželstvo a mať (aspoň) prvé dieťa.
Celkovo sa javí, že rozhodnutia rodín o počte detí závisia od iných faktorov než príjmu. V čase klesajúca fertilita, nie len na Slovensku, ale vo väčšine krajín, je zrejme spôsobená faktormi silne korelujúcimi s bohatstvom krajiny, ale nie samotným bohatstvom – ako napr. pokroky v medicíne, posilňovanie sociálneho zabezpečenia v starobe, zlepšovanie vzdelania a práv žien, či hlboké kultúrne zmeny. Preto príjmové politiky nebudú mať žiadny významný vplyv na budúcu natalitu. To vôbec neznamená, že súčasťou sociálnej politiky nemá byť podpora rodín, obzvlášť jednorodičovských rodín s viacerými deťmi, ktoré majú najväčšie riziko príjmovej chudoby. Len od týchto politík nemôžeme očakávať, že by mali vplyv na pôrodnosť. Budú mať vplyv na to, čo má sociálna politika riešiť – zmierňovanie príjmových nerovností a prevencia pred hmotnou núdzou.
V nedávnom komentári o adresnosti v sociálnom systéme naši kolegovia ukázali, že dávky v rodinnej politike sú skoro plošné. Ich lepšie zacielenie iba na rodiny s podpriemerným príjmom by pravdepodobne nijako neohrozilo fertilitu bohatších rodín a mohlo by buď priniesť významné úspory pre verejné financie, alebo umožniť štedrejšiu podporu rodinám s podpriemernými príjmami.
Ak by Slovensko chcelo mať politiky na zvýšenie fertility, mali by byť iného charakteru než len finančné motivácie. Nádejnou cestou sa javí podporovať spoločenské uznanie manželstva a podporu pre rozhodnutie mať aspoň prvé dieťa. Štát by mohol vytvárať priaznivé prostredie na uľahčenie života s dieťaťom – od dôstojnej zdravotnej starostlivosti o matky, cez kvalitné a dostupné jasle a škôlky, až po flexibilnejšie formy zamestnávania na trhu práce. Takéto politiky musia byť dlhodobé a stabilné, aby im rodičia mohli dôverovať, keďže rozhodnutie mať dieťa je už nezvratné.
[1] Negatívny vzťah medzi bohatstvom krajiny a fertilitou je v literatúre presvedčivo zdokumentovaný (napr. Weil, 2004). V rámci krajiny a v určitom čase by podľa ekonomickej teórie mohol ísť vzťah medzi príjmom a počtom detí obomi smermi – príjmový a substitučný efekt majú opačné znamienka (Becker, 1981). Empirická literatúra zväčša sledovala dôsledky politík na zmenu čistého príjmu rodín, či už s explicitným cieľom podporiť pôrodnosť, alebo aj bez neho – s prevládajúcim konsenzom, že príjmové politiky majú nulový či zanedbateľný vplyv na počet detí (napr. Sadler 2019, Freedman a Thornton 1982, Gauthier 2007)
