Rating Slovenska je dnes najnižší prakticky od vstupu krajiny do EÚ. Kým v prvej dekáde tohto storočia sa vďaka reformám, integrácii do EÚ, NATO a eurozóny, prílevu investícií a rastu dôvery postupne zlepšoval, posledné roky priniesli opačný trend. Pandémia, vojna na Ukrajine a inflačná kríza odkryli zraniteľnosť slovenskej ekonomiky, no rozhodujúcu úlohu zohrávajú najmä domáce problémy: slabé verejné financie, nízke rastové vyhliadky, štrukturálne zaostávanie a zhoršujúce sa inštitucionálne prostredie.

Napriek trom konsolidačným balíčkom rating Slovenska v posledných troch rokoch klesal najrýchlejšie od skončenia finančnej krízy. Ratingové agentúry totiž nehodnotia len veľkosť prijatých opatrení, ale aj ich dôveryhodnosť, štruktúru a dopad na budúci rast. V prípade Slovenska upozorňujú na pretrvávajúce deficity, rastúci dlh, neisté podnikateľské prostredie, slabý prílev investícií, politické riziká a zhoršenie kvality právneho štátu.

Aktuálne ratingové hodnotenie Slovenska je v rámci EÚ podpriemerné. V regióne strednej a východnej Európy už Slovensko nepatrí medzi lídrov, ale skôr do priemeru – navyše s jedným z najhorších trendov. Pokiaľ sa krajine nepodarí obnoviť dôveryhodnosť fiškálnej politiky, zlepšiť rastový potenciál ekonomiky a posilniť právny štát, riziko ďalšieho zhoršenia ratingu zostane vysoké.

Slovensko má dnes najslabší rating za posledných približne dvadsať rokov. Na podobnej úrovni bolo naposledy na prelome rokov 2004 a 2005, teda krátko po vstupe do Európskej únie.

Na prvý pohľad to nemusí znieť dramaticky. Slovensko je stále v investičnom pásme a rating označený písmenom „A“ vyzerá slušne. Problém je však trend. Za posledné tri roky sa hodnotenie krajiny zhoršovalo najrýchlejšie od obdobia po finančnej kríze. A to napriek tomu, že vláda prijala už tri konsolidačné balíčky.

Pokiaľ by sa  tomto negatívnom trende pokračovalo a Slovensko by stratilo „A“-čkový rating, mohlo by to viesť k významnému nárastu refinančných rizík pre slovenský dlh. Slovensko by napríklad vypadlo z kľúčového benčmarkového ETF fondu rozvinutých ekonomík, čím by automaticky klesol dopyt po jeho dlhopisoch. A strata ratingových hodnotení, resp.vypadnutie z kľúčového indexu môžu významne prispieť k nárastu rizikových prirážok požadovaných investormi.

Prečo teda rating klesá? Nie je to len o deficite a dlhu. Ratingové agentúry čoraz viac upozorňujú aj na slabé rastové vyhliadky, zraniteľnosť ekonomiky, politickú neistotu a kvalitu inštitúcií.

Od konvergenčného príbehu k strate dychu

Od začiatku milénia až po prijatie eura sa rating Slovenska postupne zlepšoval. Krajina ťažila zo vstupu do EÚ a NATO, z otvorenia ekonomiky, príchodu veľkých investorov a automobiliek, aj z plnenia pravidiel spojených s členstvom v európskych štruktúrach (Graf 1).

Finančná kríza v roku 2009 a následné domáce politické turbulencie tento vývoj prerušili. Slovensku sa síce do pandémie podarilo časť strát dobehnúť, no už nie úplne. Roky 2014 až 2019 nepriniesli výraznejšie reformy, nové rastové impulzy ani zásadné investičné príbehy. Priaznivý ekonomický rast sa navyše nepoužil na dôsledné ozdravenie verejných financií, ale vo veľkej miere na vyššie výdavky.

Potom prišli ďalšie šoky: pandémia, vojna na Ukrajine a inflačná kríza. Slovensko v tom nebolo samo. Ratingy sa zhoršovali aj iným krajinám s energeticky náročným priemyslom, nízkou diverzifikáciou zdrojov či geografickou blízkosťou konfliktu (pobaltské krajiny, Česká republika, Maďarsko). V slovenskom prípade sa však k vonkajším šokom pridali aj domáce slabiny.

Tri konsolidácie, ale dôvera sa nezlepšila

Od zimy 2023 začali ratingové agentúry znižovať hodnotenie Slovenska výraznejšie (Graf 1). Paradoxne práve v období, keď vláda deklarovala snahu ozdraviť verejné financie. Pri dôveryhodnej a dobre nastavenej konsolidácii by sa pritom dalo čakať skôr zlepšenie ratingov.

Prvá zareagovala agentúra Fitch. V decembri 2023 znížila rating Slovenska z A na A-. Dôvodom nebola bezprostredná kríza solventnosti, ale zhoršený stav verejných financií, rastúci dlh, slabý plán stabilizácie deficitu a dlhu v strednodobom horizonte a dlhodobé štrukturálne problémy ekonomiky.

O rok neskôr pristúpila k podobnému kroku aj agentúra Moody’s. Rating znížila z A2 na A3 (ekvivalent poklesu z A na A-). Okrem slabých verejných financií a horšej dlhovej trajektórie upozornila aj na politické a inštitucionálne riziká. Poukázala tiež na to, že štruktúra konsolidačných opatrení môže mať nepriaznivý vplyv na dlhodobý ekonomický rast.

Agentúra S&P bola opatrnejšia. So znížením ratingu na úroveň A počkala až na tretí rok konsolidácie, hoci už predtým zhoršila výhľad na negatívny. Aj po znížení však jej hodnotenie Slovenska zostáva o stupeň vyššie než ratingy od Fitchu a Moody’s.

S&P upozornila najmä na nedostatočný pokrok v konsolidácii, rastúce sociálne a obranné výdavky a komunikáciu vlády, ktorá naznačuje uprednostňovanie iných cieľov pred ozdravením verejných financií. Agentúra zároveň poukázala na slabší ekonomický rast, neisté podnikateľské prostredie, časté zmeny daňovej politiky a slabší prílev zahraničných investícií.

Problém nie je iba deficit

Zhoršenie ratingu Slovenska je výsledkom kombinácie troch faktorov.

Po prvé, stav verejných financií ostáva zlý (konkrétne, v pásme vysokého rizika). Napriek trom konsolidačným balíkom sa deficit ani dlh nevyvíjajú tak, aby agentúry videli presvedčivý obrat. Aj z ich úst zaznievajú tvrdenia o tom, že opticky veľké konsolidačné balíčky sú z veľkej časti skonzumované trvalými a ťažko odvolateľnými plošnými opatreniami v sociálnej oblasti či na strane výdavkov štátu.

Po druhé, ekonomika má slabé rastové vyhliadky. Slovensko zostáva zraniteľné, výrazne orientované na priemysel a automobilový sektor a čelí nedostatku nových investičných impulzov. Ani štruktúra konsolidačných balíčkov tomu nepomohla, práve naopak – robí Slovensko ešte menej atraktívne z pohľadu investorov, daňový systém je ešte neprehľadnejší a posúva daňovú záťaž “aktivity” (firiem, práce) na čelné priečky v rámci EÚ, čím výrazne zhoršuje problém konkurencieschopnosti ekonomiky.

Po tretie, zhoršilo sa vnímanie inštitucionálneho prostredia. Ratingové agentúry čoraz viac sledujú kvalitu právneho štátu, nezávislosť kontrolných inštitúcií, politickú stabilitu, korupčné prostredie aj zahraničnopolitickú ukotvenosť krajiny.

Inými slovami: agentúry nehodnotia len tabuľku s deficitom a dlhom. Pozerajú sa aj na to, či krajina pôsobí dôveryhodne, predvídateľne a schopne riešiť svoje problémy (Graf 2).

Konsolidácia musí byť dôveryhodná, nie iba veľká

Ratingové agentúry citlivo vnímajú nielen objem prijatých opatrení, ale aj ich kvalitu. Dôležité je, či konsolidácia pomáha stabilizovať dlh, či nepoškodzuje rastový potenciál ekonomiky a či zapadá do širšej stratégie krajiny.

Krátkodobé ekonomické náklady vedia agentúry akceptovať, ak vidia zmysluplný plán a dôveryhodné výsledky. V prípade Slovenska sa však stal opak. Tri kolá konsolidácie zatiaľ nepriniesli zlepšenie dôvery, ale ďalšie zhoršenie ratingového hodnotenia.

Slovensko je v EÚ pod priemerom

Aj keď je Slovensko stále v pásme „A“, v rámci Európskej únie už patrí ku krajinám s podpriemerným ratingom, približne na úrovni krajín ako Lotyšsko, Chorvátsko či Poľsko. Priemer EÚ aj eurozóny je približne o dva stupne vyšší, približne na úrovni A+/A1 (Graf 3).  Slovensko sa zároveň čoraz viac vzďaľuje Českej republike, ktorá si dlhodobo drží lepšie a stabilnejšie ratingové hodnotenia.

V strednej Európe sme priemer, ale so zlým trendom

Príbeh krajín strednej a východnej Európy nie je jednotný. Niektoré krajiny dokázali za posledných 10 až 15 rokov využiť konvergenciu lepšie, iné narážajú na fiškálne, ekonomické alebo inštitucionálne limity.

Do skupiny úspešných krajín patria napríklad Česká republika, Slovinsko či Estónsko (tmavomodrá farba, Graf 4). Ťažia z konzervatívnejších verejných financií, lepšieho rastového príbehu, predvídateľnej politiky a pevnejšej inštitucionálnej kvality. Estónsku a Slovinsku pomáha členstvo v eurozóne, Českej republike zase dôveryhodná menová politika. Výsledkom sú stabilné alebo rastúce ratingy v pásme A+ až AA.

Na opačnom konci zaostávajúcich krajín sa nachádzajú Maďarsko a Rumunsko (červená farba, Graf 4). Dlhodobo zápasia s vysokými deficitmi, problémami s konsolidáciou, vyššou infláciou, slabšími verejnými financiami a politickou či inštitucionálnou nestabilitou. Ich ratingy sa pohybujú na hranici investičného pásma.

Medzi týmito dvoma skupinami je širšia „stredná liga“. Patria sem napríklad krajiny stabilného priemeru –  Poľsko, Litva a Lotyšsko (šedá farba, Graf 4), ktorých ratingy sa dlhodobo pohybujú približne v pásme A- až A. V prípade pobaltských krajín hrá úlohu aj bezpečnostná situácia v regióne. Poľsku zase škodí zhoršovanie verejných financií a problémy s právnym štátom.

Samostatný príbeh skokanov tvoria Chorvátsko a Bulharsko (žltá farba, Graf 4). Vďaka nižším deficitom, nižšiemu dlhu, solídnemu rastu a približovaniu sa k eurozóne alebo členstvu v nej zaznamenali v posledných rokoch zlepšovanie ratingov. Najmä Chorvátsko je príkladom krajiny, ktorá sa posúva smerom nahor.

Slovenský príbeh je regres

Slovensko (modrá farba, Graf 4) dnes nepatrí medzi najhoršie hodnotené krajiny regiónu. Problém je, že sa hýbe nesprávnym smerom.

Naše aktuálne ratingové hodnotenie je v strednej a východnej Európe približne priemerné, no jeho dynamika je znepokojujúca. Od roku 2012 kleslo o takmer dva stupne, najviac v regióne (priemer regiónu sa za ten čas zlepšil o jeden stupeň). Krajina už vyčerpala veľký pozitívny impulz v podobe prijatia eura a nové dôveryhodné zdroje zlepšenia zatiaľ nevidno – v makroekonomických aj fiškálnych ukazovateľoch ťaháme v porovnaní s regiónom za kratší koniec. Inak povedané, pri zdravších verejných financiách a lepšom rastovom potenciále by ratingové hodnotenie Slovenska mohlo byť o jeden až dva stupne vyššie než v súčasnosti (Graf 5).

Ak sa nezlepší stav verejných financií, rastový potenciál ekonomiky a kvalita inštitúcií, Slovensko sa môže postupne posúvať zo strednej ligy bližšie ku krajinám, ktoré ratingové agentúry vnímajú ako dlhodobo problémové.

Dobrá správa je, že tento vývoj nie je nevyhnutný. Zlá správa je, že bez výraznejších zmien sa zlepšenie čakať nedá.

Príspevok Rating Slovenska je najhorší za posledné dve dekády. Bez výrazných zmien sa zlepšenie čakať nedá (Blog) je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

• rastúce úrokové náklady nám zvyšujú deficit o 1 až 2 miliardy za volebné obdobie
• rastúce náklady na obranu nám zvyšujú deficit o ďalšie 1 až 2 miliardy
• opakované externé šoky bombardujú našu ekonomiku (kovid, energokríza, vojny na Ukrajine a v Iráne, obchodné vojny a clá, neférová čínska konkurencia) nás ťahajú ďalej do hlbín o ďalšie 1 až 2 miliardy.

Ak chce vláda zachrániť rozpočet a dostať sa na bezpečný breh, pláva proti silnému prúdu. Minulý rok, napriek úsiliu, nás prúd odniesol ešte hlbšie – viac v našej Správe o dlhodobej udržateľnosti.

Keď plávame pomaly a nešikovne (ako teraz), iba sme čoraz viac unavení a prúd nás aj tak ťahá ešte hlbšie do mora. (Konsolidačná) únava pribúda a onedlho buď stratíme vôľu, alebo posledné sily.

Mohli by sme plávať rýchlejšie než prúd. Dobrí plavci to dokážu. Aj my sme už niekoľkokrát v minulosti ukázali, že vieme dobre plávať. Teraz si však nesieme v batohu záťaž, bremená minulých rozhodnutí, ktoré nám nedovolia plávať rýchlejšie (kamene typu trinásty dôchodok, rodinný balíček, či neefektívnosť správy krajiny vážia miliardy). Navyše sme netrénovali už skoro 20 rokov, z toho posledné štyri sme len vyjedali špajzu a strácali kondičku.

Mohli by sme plávať bokom, von z prúdu, a až potom k brehu. Inak povedané zlepšiť hospodársky rast, posilňovať našu bezpečnosť v rámci NATO a EÚ, či zlacniť financovanie štátu zlepšením ratingu (na čo treba predstaviť hodnovernú strednodobú stratégiu). Zatiaľ však robíme všetko naopak – vláda aktívne podkopáva hospodársky rast, v NATO aj EÚ sme páriom, všetky veľké ratingovky nám za posledné tri roky rating zhoršili, stratégiu nemáme žiadnu.

Posledná nádej na záchranu je snažiť sa aspoň neutopiť, kým si nás nevšimne plavčík a nepošle po nás záchranný čln. Teda záchranný val, euroval.

Príspevok Záchrana zo spätného prúdu je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

„Čím sme bohatší, tým menej detí máme.“

„Nemôžeme si dovoliť viac detí.“

Oba tieto výroky v rôznych modifikáciách sú súčasťou verejnej diskusie. Je možné, že by boli oba pravdivé? Alebo sa navzájom vylučujú?

Na jednej strane je zjavné, že bohatšie krajiny majú nižšiu fertilitu (graf 1). Slovensko je na grafe skoro presne na regresnej čiare. Podobne ako väčšina rozvinutých krajín máme fertilitu hlboko pod záchovnou hranicou 2,1 – v roku 2023 bola 1,49 a v roku 2025 dokonca klesla pod 1,4.

Podobný negatívny vzťah medzi priemerným bohatstvom a fertilitou vidíme aj v čase. Ako sme postupne bohatli, naša fertilita klesala. Neplatí to úplne vždy – hlboká transformačná recesia začiatkom deväťdesiatych rokov bola sprevádzaná výrazným poklesom pôrodnosti. A naopak – určité zotavenie fertility z asi 1,2 na prelome tisícročí ku skoro 1,6 v predkovidovom období nastalo, aj keď naša životná úroveň medzitým slušne rástla. Hlavný trend však platí – na jednej strane bohatneme, na druhej však fertilita klesá.

Platia však tieto priemery aj na individuálnej úrovni? Na to odborná literatúra zatiaľ nemá jasnú odpoveď.[1] Nemáme dostatok štúdií sledujúcich rozhodovanie rodín na  mikrodátach a ani tento blog nemá ambíciu ich nahradiť. Môžeme sa však pozrieť, čo nám dáta naznačujú. Podľa mikroúdajov pre Slovensko nemá príjem rodín resp. žien žiaden významný vzťah s počtom detí.

Na grafe 3 je priemerný počet detí v skupinách rodín podľa príjmu. Zobrazujú päť skupín rodičov podľa veku, aby sme oddelili staršie generácie s už ukončeným reprodukčným cyklom od mladších rodín, ktoré možno ešte plánujú mať viac detí. V ľavom paneli pre manželov vidíme, že pre asi tri štvrtiny rodín s priemernou aj nadpriemernou úrovňou príjmu sa počet detí drží stabilne medzi 2 a 2,2. Iba najmladšie ženy vo vekovej skupine 25-34 rokov majú menej detí, ale u nich je ešte vysoká šanca mať ďalšie deti. Rodiny s veľmi nízkymi príjmami, pod 900 eur mesačne na rodinu, majú menej detí a s príjmom tu počet detí rastie. V tejto skupine, zdá sa, platí úvodné tvrdenie „Nemôžeme si dovoliť viac detí.“ Je to však početne veľmi malá skupina, takže aj počet detí im odhadujeme relatívne nepresne. Navyše sú v nej významne zastúpené rodiny s nezamestnanými členmi či v hmotnej núdzi, takže ich nízky príjem bude častokrát . V ďalšej skupine s príjmom medzi asi 1000 a 1500 eur mesačne platí skôr „Čím sme bohatší, tým menej detí máme.“ Vzhľadom na to, že pri vyšších príjmoch to už neplatí, je tento klesajúci interval pomerne prekvapivý. Pravdepodobne tu skôr pôsobí opačná kauzalita – rozhodnutie mať viac deti spôsobuje, že rodine klesne príjem. Či už je to rodičovská dovolenka, rozhodnutie matiek viacerých detí zostať v domácnosti, alebo aj vyššie riziko straty zamestnania po rodičovskej dovolenke – zdá sa, že rodiny s viac ako dvomi deťmi táto situácia posúva do intervalu s podpriemernými príjmami.

Pravý panel porovnáva počet detí s príjmom pre slobodné ženy, resp. ženy bez formálneho partnera (najmä pri starších kohortách je možné, že v čase rozhodnutia mať deti boli v manželstve a až neskôr partnera stratili). V priemere majú menej detí než manželia – čo je úplne pochopiteľné, keďže manželstvo sa zakladá z veľkej časti s úmyslom mať deti. Potvrdzuje sa, že príjem nemá vplyv na počet detí, v žiadnej vekovej skupine. Vidíme však výrazné rozdiely medzi jednotlivými vekovými skupinami – čím mladšie, tým menej detí. Širší rozptyl medzi mladšími a staršími generáciami je čiastočne vysvetlený aj nižšou mierou uzatvárania manželstva mladšími generáciami. Pri najstaršej skupine žien – dnes už dôchodkýň – je negatívny vzťah medzi počtom detí a príjmom znovu dôsledkom reverznej kauzality: matky viac detí boli dlhšiu dobu na materskej či rodičovskej dovolenke a skôr šli na dôchodok, čo spôsobilo nižšie výšky dôchodkov.

Keďže ženy v manželstve majú v každej vekovej skupine viac detí než slobodné ženy, časť klesajúcej natality sa dá vysvetliť nižšou ochotou mladších generácií vstúpiť do manželstva. Manželstvá tiež menej často uzatvárajú ženy s nižším príjmom. Ďalším zaujímavým faktorom sa javí byť rozhodnutie mať aspoň jedno dieťa. Na grafe 4 sú zobrazené počty detí v rodinách, ktoré už mali aspoň jedno dieťa. Ženy s aspoň jedným dieťaťom budú pravdepodobne mať aj druhé – v manželstvách sa priemer ustaľuje nad 2, ale aj mimo manželstva je k tejto hranici blízko. V oboch typoch rodín sa zdá, že príjem nemá vplyv na rozhodnutie mať ďalšie dieťa, resp. ak je tu nejaký vzťah, tak skôr záporný. Iba v najmladšej generácii matiek 25-34 je jasný klesajúci trend s príjmom – to však hovorí iba to, že bohatšie páry si pôrody viac odkladajú na neskôr. Javí sa teda, že politiky podporujúce druhé, tretie či štvrté dieťa zvýšením príjmu či daňovými úľavami môžu mať skôr záporný efekt na natalitu. Nádejnejšie môže byť povzbudiť páry uzavrieť manželstvo a mať (aspoň) prvé dieťa.

Celkovo sa javí, že rozhodnutia rodín o počte detí závisia od iných faktorov než príjmu. V čase klesajúca fertilita, nie len na Slovensku, ale vo väčšine krajín, je zrejme spôsobená faktormi silne korelujúcimi s bohatstvom krajiny, ale nie samotným bohatstvom – ako napr. pokroky v medicíne, posilňovanie sociálneho zabezpečenia v starobe, zlepšovanie vzdelania a práv žien, či hlboké kultúrne zmeny. Preto príjmové politiky nebudú mať žiadny významný vplyv na budúcu natalitu. To vôbec neznamená, že súčasťou sociálnej politiky nemá byť podpora rodín, obzvlášť jednorodičovských rodín s viacerými deťmi, ktoré majú najväčšie riziko príjmovej chudoby. Len od týchto politík nemôžeme očakávať, že by mali vplyv na pôrodnosť. Budú mať vplyv na to, čo má sociálna politika riešiť – zmierňovanie príjmových nerovností a prevencia pred hmotnou núdzou.

V nedávnom komentári o adresnosti v sociálnom systéme naši kolegovia ukázali, že dávky v rodinnej politike sú skoro plošné. Ich lepšie zacielenie iba na rodiny s podpriemerným príjmom by pravdepodobne nijako neohrozilo fertilitu bohatších rodín a mohlo by buď priniesť významné úspory pre verejné financie, alebo umožniť štedrejšiu podporu rodinám s podpriemernými príjmami.

Ak by Slovensko chcelo mať politiky na zvýšenie fertility, mali by byť iného charakteru než len finančné motivácie. Nádejnou cestou sa javí podporovať spoločenské uznanie manželstva a podporu pre rozhodnutie mať aspoň prvé dieťa. Štát by mohol vytvárať priaznivé prostredie na uľahčenie života s dieťaťom – od dôstojnej zdravotnej starostlivosti o matky, cez kvalitné a dostupné jasle a škôlky, až po flexibilnejšie formy zamestnávania na trhu práce. Takéto politiky musia byť dlhodobé a stabilné, aby im rodičia mohli dôverovať, keďže rozhodnutie mať dieťa je už nezvratné.

[1] Negatívny vzťah medzi bohatstvom krajiny a fertilitou je v literatúre presvedčivo zdokumentovaný (napr. Weil, 2004). V rámci krajiny a v určitom čase by podľa ekonomickej teórie mohol ísť vzťah medzi príjmom a počtom detí obomi smermi – príjmový a substitučný efekt majú opačné znamienka (Becker, 1981). Empirická literatúra zväčša sledovala dôsledky politík na zmenu čistého príjmu rodín, či už s explicitným cieľom podporiť pôrodnosť, alebo aj bez neho – s prevládajúcim konsenzom, že príjmové politiky majú nulový či zanedbateľný vplyv na počet detí (napr. Sadler 2019, Freedman a Thornton 1982, Gauthier 2007)

Príspevok Drahé deti je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Minister práce tento týždeň oznámil prípravu zásadného opatrenia na podporu druhého piliera – tesne pred odchodom na dôchodok si každý dôchodkový sporiteľ bude môcť porovnať, či mu vychádza lepšie kombinovaný dôchodok s druhým pilierom, alebo len z prvého. Potom si vyberie ten výhodnejší. Straty, samozrejme, zaplatí štát.

Skôr než prejdeme k tomu, čo to znamená, jedna odbočka. Prečo to všetko? Vláda má obavy, že dôchodky z druhého piliera budú príliš nízke (a sklamanie dôchodcov veľké). Je to priamy dôsledok „akcie návratka“, keď vláda v roku 2013 masovo presunula sporiteľov do nevýhodných dlhopisových fondov. V roku 2020 odhadovali Ódor a Povala, že straty sporiteľov kvôli malým výnosom spôsobeným týmto nesystémovým opatrením mohli dosiahnuť až 6 miliárd eur. Ďalšia vláda situáciu napravila až v roku 2023 a presunula pasívnych sporiteľov do výnosnejších akciových fondov. Medzitým vzniknuté straty však už zostali. Aktuálnym návrhom vláda – v mnohom personálne aj obsahovo podobná vláde z roku 2013 – dokazuje, že za to cíti zodpovednosť a chce to sporiteľom nejako vynahradiť.

Pocit zodpovednosti je na mieste. Dôchodkoví sporitelia, v prevažnej väčšine laici bez ekonomického vzdelania, by sa mali vedieť spoľahnúť na vládu, ktorá disponuje širokým odborným zázemím. Na druhej strane, časť zodpovednosti by mali niesť aj samotní sporitelia. Každý z nich mohol konať a aktívne presunúť svoje úspory do výnosnejšieho fondu. Informácie o nevýhodnosti presunu do dlhopisových fondov boli široko medializované a opakovane pripomínané. Mnohí sporitelia, aj keď zďaleka nie väčšina, sa postupne presunuli do indexových fondov – a bolo by nespravodlivé, aby zo svojich daní teraz plne kompenzovali dôchodky svojim neaktívnym spoluobčanom. Nájsť spravodlivé riešenie nebude jednoduché. Kompenzácie by sa však mali týkať výlučne tých sporiteľov, ktorých v roku 2013 vláda presunula do nevýnosných fondov. Časť ich strát môže na seba prevziať vláda, časť by však mali niesť aj samotní sporitelia.

Prečo je navrhované plošné riešenie neefektívne a nespravodlivé?

1. Socializuje straty v druhom pilieri, kým zisky zostanú súkromné.

Všetci sporitelia sú v druhom pilieri dobrovoľne – buď tam sami vstúpili, alebo sa aspoň rozhodli nevystúpiť. Akékoľvek investovanie na finančných trhoch je spojené s rizikami, čo všetci vieme. Aktuálne v druhom pilieri máme dobré vyváženie rizík a výnosového potenciálu. Riziká v druhom pilieri idú obomi smermi: výnosy môžu byť tak nečakane nízke, ako aj nečakane vysoké. Navrhovaný systém však umožňuje, že ak budem mať šťastie a v druhom pilieri sa mi bude dobre dariť, vyšší dôchodok z neho bude iba môj. Ak však budem mať smolu a moje úspory sa nezhodnotia, štát mi ponúka možnosť dostať plný dôchodok z prvého piliera. Rečou finančných trhov: štát poskytne sporiteľom hedžing, že ich úspory v druhom pilieri sa zhodnotia aspoň tak dobre, ako porastú dôchodky v prvom pilieri. Lenže kým na finančných trhoch sa za hedžing vždy platí primeraný poplatok, v tomto prípade chce štát dávať garancie úplne zadarmo. Takýto systém bude veľmi výhodný aj pre dôchodkové správcovské spoločnosti – zaručuje im stabilný biznis, kým zodpovednosti za dosiahnutie výnosov sa ľahko zbavia poslaním sporiteľov do prvého piliera po skončení sporiacej fázy.

2. Rozširovanie dotovaných dôchodkových schém

Jedným z dôvodov vzniku druhého piliera boli riziká v priebežnom prvom pilieri. Presunutím časti dôchodkov na kapitálové trhy si Slovensko znižovalo potrebu dopĺňať dôchodkové fondy z daní a pripravovalo sa na starnutie populácie. Aj teraz sú dôchodky v Sociálnej poisťovni dotované štátom. Odvody platené na sociálne poistenie stačia na vyplatenie asi len 10 dôchodkov, ale Sociálna poisťovňa ich musí vyplatiť. V budúcnosti by asi štyri pätiny dôchodku mal tvoriť prvý pilier a jednu pätinu druhý. Ak umožníme ľuďom prestúpiť kedykoľvek do prvého piliera, dávame im viac z dotovaného produktu. Náklady na každoročné dofinancovanie Sociálnej poisťovne porastú.

3. Poistenie pre dedičov zdarma

Druhý pilier neposkytuje iba dôchodok pre samotného sporiteľa, ale umožňuje tiež jeho dedičom získať nasporené financie, ak by nebodaj sporiteľ umrel pred odchodom do dôchodku. Navrhovaná schéma prestúpenia tesne pred dôchodkom dá potenciálnym dedičom toto poistenie proti smrti sporiteľa úplne zdarma. Ak by som kedykoľvek pred odchodom na dôchodok umrel, môžem byť spokojný, že moji dedičia dostanú moje úspory. Ak neumriem (čo dúfam), budem si môcť tesne pred dôchodkom vybrať preklopenie do prvého piliera. Dedenie je pre sporiteľov dôležité, opakovanie to zdôrazňujú v prieskumoch a sú kvôli tomu neskôr ochotní akceptovať o niečo nižší dôchodok. Možnosť vystúpiť z druhého piliera tesne pred dôchodkom je skoro to isté, ako keby som mal komerčnú životnú poistku, ale keď sa dožijem vyššieho veku, oznámim poisťovni, že spätne odstupujem od poistnej zmluvy a žiadam vrátiť všetko zaplatené poistné. Mimochodom, nejde o fazuľky. V mojom prípade hodnota dedenia predstavuje vyše 20% z môjho očakávaného dôchodku z druhého piliera. Inak povedané, keby som mal mojich blízkych poistiť proti mojej smrti komerčným životným poistením až kým nebudem mať 65 rokov, platil by som poistné vyššie než pätina mojich priemerných príspevkov na sporenie.

4. Trvalé riešenie na dočasný problém

Chyby v nastavení druhého piliera najmä z roku 2013, ale aj viaceré skoršie nepremyslené zásahy, sú skutočné a straty sporiteľov sú trvalé. Na druhej strane, dnes je druhý pilier už veľmi dobre nastavený. Riešenie minulých chýb by malo byť úzko zamerané iba na tieto problémy, nemalo by dávať nové privilégiá ľuďom, ktorých sa chyby z roku 2013 vôbec nedotkli. Inak povedané, dnešnému päťdesiatnikov či šesťdesiatnikovi môžeme pomôcť kompenzovať straty z minulého desaťročia, ale nie je dôvod prenášať výhody aj na aktuálnych dvadsiatnikov či tridsiatnikov, ktorí dnes vstupujú do správne nastavených indexových fondov. Pritom riešenie minulých chýb neznamená nevyhnutne len potrebu finančnej kompenzácie (t.j. dotácie od štátu) – môže, a vlastne by malo, ísť v prvom rade o zmiernenie veľkosti problému. Kľúčovú úlohu by mala hrať reforma výplatnej fázy, ktorá by mala maximalizovať pravidelné dôchodky z druhého piliera, vrátane odstránenia benevolentných možností predčasných výberov.

5. Neférová konkurencia

Druhý pilier má veľmi ťažkú situáciu, ak má konkurovať prvému. Prvý pilier štát systematicky dotuje – presúvaním iných sociálnych odvodov do starobného fondu aj dodatočnými finančnými injekciami pre Sociálnu poisťovňu. Dotovanie prvého piliera z iných daní predstavuje obdobu dodatočného výnosu 1 až 2 % ročne. Inak už nároky v prvom pilieri rastú rovnakým tempom ako mzdy. Od roku 2013 rástla priemerná mzda o 5,4% ročne. Implicitne sa tak moje dôchodkové nároky v prvom pilieri zhodnocovali o asi 7% ročne. Za tú istú dobu sa moje úspory v 2. pilieri zhodnocovali v priemere o 9,4% ročne (keďže patrím medzi tú menšinu sporiteľov, ktorí nezostali v dlhopisových fondoch a prestúpil som do indexového). Druhý pilier tak aspoň v mojom prípade dokázal byť konkurencieschopný. Nie je to však isté do budúcna. Opakované narušovanie stability druhého piliera ho robí menej dôveryhodným a teda aj menej lákavým. V roku 2023 bola aj vďaka Plánu obnovy nastavená sporiaca fáza v druhom pilieri veľmi rozumne. Najlepšie by bolo nechať ho už bez zmien. Priestor na zlepšovanie pravidiel je vo výplatnej fáze.

6. Paradox poistenia.

Nie je asi tajomstvom, že súčasná vláda nie je fanúšikom druhého piliera. Výrazne znížila príspevky a aspoň časť vlády by rada dostala sporiteľov nasp]ť do prvého piliera aj opakovaným otvorením. Teraz však príde paradox. Ak vláda zabezpečí poistenie druhého piliera, ak bude mať sporiteľ istotu, že vždy bude v druhom pilieri na tom aspoň rovnako dobre, ako keby zostal v prvom – pre každého bude výhodné byť teraz v druhom pilieri. Nikomu sa nebude oplácať z neho vystúpiť teraz – bude môcť predsa vystúpiť až tesne pred dôchodkovým vekom, ak sa to vtedy ukáže byť výhodné. Naopak, pre všetkých mladých ľudí bude najlepšie byť v druhom pilieri hneď od začiatku kariéry. Vláda, ktorá druhý pilier nemá v láske, tak možno paradoxne zabezpečí, že v ňom bude chcieť byť každý.

Príspevok Socializácia strát, súkromné zisky – už aj v dôchodkovom sporení? je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Rada pre rozpočtovú zodpovednosť pri monitorovaní verejných financií sleduje aj hospodárenie ostatných subjektov verejnej správy (VS). Ide o širokú skupinu spoločností a organizácií, ktoré patria do sektora VS, ale nehodnotia sa samostatne ako štátny rozpočet, samosprávy, Sociálna poisťovňa, zdravotné poisťovne či nemocnice.

Patria sem napríklad dopravné spoločnosti (ako ŽSR, ZSSK alebo NDS), príspevkové organizácie či štátne účelové fondy (napr. Environmentálny fond alebo Štátny fond podpory bývania)[1]. Tieto subjekty predstavujú významnú časť verejných financií. V  roku 2025 dosiahli ich hotovostné výdavky 7,8 mld. eur, čo je takmer 12 % celkových verejných výdavkov.

Hotovostné výdavky ostatných subjektov z vlastných zdrojov (bez eurofondov a spolufinancovania) sa na konci roka 2025 čerpali pomalšie, než predpokladali odhady RRZ, čo viedlo k úspore oproti rozpočtu (graf 1). V januári 2026 RRZ na základe vtedy dostupných údajov z októbra 2025 odhadovala, že deficit VS dosiahne 5,0 % HDP[2] rovnako ako očakávalo MF SR v rámci návrhu rozpočtu na rok 2026. Hotovostné výdavky mali podľa daného odhadu dosiahnuť 7,9 mld. eur, čo by bolo o 103 mil. eur (0,1 % HDP) viac než rozpočet. V rámci bežného roku sú však mesiace november a december spojené s disproporčne vysokými objemami čerpania výdavkov, najmä pre investície, tým pádom je odhad na základe priebežných údajov spojený s vysokou mierou neistoty. To sa prejavilo aj v predchádzajúcom roku, keď podľa konečných údajov za december dosiahli hotovostné výdavky ostatných subjektov len 7,5 mld. eur a skončili pod rozpočtom o 344 mil. eur (0,3 % HDP).

Predbežný odhad RRZ pre koncoročné čerpanie týchto výdavkov bol nadhodnotený o 446 mil. eur (0,3 % HDP), čo predstavuje 6 % z celkového objemu. Úspory boli pritom zaznamenané v bežných aj kapitálových hotovostných výdavkoch ostatných subjektov VS.

Úspory zaznamenané v roku 2025 však nemusia znamenať nižšie odhadované výdavky pre rok 2026. Veľká časť úspor, najmä v kapitálových výdavkoch, je totiž iba dočasného charakteru:

• Keďže prišlo k oneskoreniu niektorých investičných projektov (napr. príprava priemyselného parku Valaliky alebo rekonštrukcia letiska Sliač), nižšie výdavky v roku 2025 znamenajú vyššie výdavky v roku 2026.
• V niektorých subjektoch prišlo k utlmeniu investícií z vlastných zdrojov z dôvodu vysokej investičnej činnosti z EÚ fondov, resp. zdrojov plánu obnovy (napr. ŽSR, príspevkové organizácie, verejné vysoké školy). Po odznení dočasne zvýšených zdrojov EÚ sa tu očakáva návrat vyšších výdavkov s dopadom na deficit.

Sumárne sa tak zlepšenie z roku 2025 o 446 mil. eur oproti odhadu RRZ z januára 2026 do aktuálneho odhadu hospodárenia v roku 2026 prenáša iba minimálne (9 mil. eur).

Aj v iných oblastiach verejných financií je možné pozorovať jav, kedy pozitívny vývoj voči deficitu v aktuálnom roku neznamená analogické zlepšenie v nasledujúcich rokoch. Zrejmým príkladom sú výdavky na obranu, kde úspory oproti predpokladom rozpočtu, [3], sú spravidla dôsledkom oneskorení dodávok vojenskej techniky. Keďže náklady na obstaranie tejto techniky sú do deficitu započítané až v čase dodania, posun harmonogramu znamená väčšie riziká pre deficit v neskoršom období[4].

Zároveň je potrebné upozorniť, že hotovostné hospodárenie subjektov VS tvorí iba časť výsledného hospodárenia VS. Spresnenie odhadu bude realizované po zapracovaní úprav Štatistickým úradom SR (ŠÚ SR) v rámci jarnej notifikácie. Výsledok hospodárenia celej verejnej správy za rok 2025 zverejní ŠÚ SR 21. apríla, k čomu RRZ plánuje zverejnenie podrobného hodnotiaceho materiálu podobne ako v predchádzajúcich rokoch.

[1] Z ďalších významných subjektov sem patria verejné vysoké školy, verejné výskumné inštitúcie (SAV), STvR, Agentúra pre núdzové zásoby ropy a ropných výrobkov, Eximbanka alebo Valaliky Industrial Park, s.r.o.

[2] Posledný zverejnený odhad deficitu 2025 z konca februára 2026 bol vo výške 4,8 % HDP.

[3] RRZ tieto dočasné úspory oproti rozpočtu popísala v hodnotiacich správach o hospodárení rozpočtu v roku 2023 ako aj v roku 2024.

[4] RRZ svoje aktuálne predpoklady o harmonograme projektov v obrane zverejnila v rámci komunikácie https://www.rrz.sk/investicie-do-vybavenia-armady-tento-rok-dosiahnu-takmer-miliardu-v-buducom-roku-viac-ako-15-miliardy/.

Príspevok Deficit za rok 2025 pozitívne ovplyvnia výsledky dopravných spoločností a iných organizácií verejnej správy, veľkosť potrebnej konsolidácie sa však nezníži je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Rozpočtový semafor vo vyhodnocovaní rizika pritom berie vládne rozpočtové ciele ako dané, nehodnotí, či je schválený rozpočet nastavený adekvátne z hľadiska štruktúry vládnych politík alebo vplyvu na ekonomiku. Tieto oveľa dôležitejšie hodnotenia RRZ komunikuje v rámci svojich hodnotiacich správ vo forme tak posúdenia vládnych cieľov, ako aj odporúčaní pre budúcu fiškálnu trajektóriu. Nízke riziko pre naplnenie rozpočtu tak nutne neznamená, že v rozpočte existuje priestor pre vyššie výdavky alebo nižšie príjmy bez negatívneho dopadu na zdravie verejných financií. Príkladom sú aktuálne rozpočtové ciele týkajúce sa výdavkových limitov. Ako podrobne popisuje blog analytika Kancelárie RRZ (KRRZ) Michala Skopála, kvôli aktuálne nesprávnemu nastaveniu európskych rozpočtových pravidiel pre Slovensko sú limity nastavené príliš voľne a tým pádom sa nemôžu do konca roka 2028 považovať za vhodný kompas pre ozdravovanie verejných financií.

Zostavenie a komunikácia rozpočtového semaforu sa riadi aktuálnou verziou metodiky schválenou RRZ. V súčasnosti prichádza k aktualizácii tejto metodiky, pričom zmeny sa týkajú spôsobu odhadovaného plnenia výdavkových limitov a niektorých expertných prognóz. Cieľom tohto blogu je popísať tieto zmeny.

Zmena odhadu plnenia výdavkových limitov

Európske fiškálne pravidlá zmenené v roku 2024 zaviedli ukazovateľ rastu čistých výdavkov ako záväzný operatívny nástroj pre riadenie fiškálnej politiky. Toto nastavenie sa premietlo aj do slovenských rozpočtových pravidiel, v rámci ktorých sa pre každý schválený rozpočet stanovuje nominálny limit verejných výdavkov, ktorý je vyjadrený ako suma určená v súlade s povoleným medziročným rastom čistých výdavkov. V rámci rozpočtového semaforu boli od januára 2025 do monitoringu a vyhodnocovania plnenia rozpočtu zahrnuté okrem salda verejnej správy aj medziročný rast čistých výdavkov a limit verejných výdavkov, čo bolo podrobne popísané v predchádzajúcom blogu.

V aktualizácii metodiky od roku 2026 sa odhadovaný rast čistých výdavkov namiesto medziročnej zmeny vyhodnocuje kumulatívne oproti východiskovému roku 2023, keďže tento ukazovateľ bude podliehať hodnoteniu zo strany EK, vrátane možného uvalenia sankcií v prípade neplnenia.

V rámci fiškálneho pravidla zároveň Európska komisia v roku 2025 schválila Slovenskej republike aktiváciu únikovej klauzuly. Výnimka umožňuje Slovenskej republike zvýšiť úroveň obranných výdavkov v rokoch 2025 až 2028 až o 1,5 % HDP oproti úrovni 1,37 % HDP z roku 2021 bez toho, aby došlo k odchýlke od schválenej trajektórie rastu čistých výdavkov. Z tohto dôvodu je odhadovaná úroveň čistých výdavkov očistená o obranné výdavky prekračujúce úroveň roku 2021.

Platí pritom, že aktivácia únikovej klauzuly umožňuje v súčasnosti prekročenie aj stanoveného nominálneho limitu verejných výdavkov. V záujme zachovania súladu s pravidlom o raste čistých výdavkov, sa použije predpoklad, že odhadovaná úroveň výdavkov spadajúcich pod limit sa zníži o výdavky na obranu presahujúce úroveň roku 2021. Všetky zmeny týkajúce sa odhadu plnenia výdavkových limitov sú znázornené v tabuľke 1.

Zmena expertných prognóz

Druhou zmenou v rámci aktuálnej verzie metodiky je aktualizácia spôsobu zostavenia niektorých expertných prognóz. V nadväznosti na zrušenie možnosti presunu nedočerpaných zdrojov medzi rokmi bol upravený postup odhadu pre kapitálové výdavky štátneho rozpočtu (ŠR), zároveň bol doplnený popis zostavenia odhadu pre výdavky na obranu.

V predchádzajúcom období sa na odhad kapitálových výdavkov ŠR mimo obrany používali okrem vývoja samotného čerpania rozpočtu aj dodatočné informácie o presune medzi rokmi. Tento prístup súvisel s tým, že rozpočtové pravidlá umožňovali používať nedočerpané kapitálové výdavky aj počas dvoch nasledujúcich rokov[1]. Po novele zákona o rozpočtových pravidlách sa však od roku 2024 presuny medzi rokmi neumožňujú s výnimkou EÚ fondov a výdavkov na spolufinancovanie.

Vývoj v roku 2025 – prvý celý rozpočtový rok po zmene – preukázal vyššiu mieru využitia zdrojov z rozpočtu schváleného na aktuálnych rok. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, kedy bolo potrebné dočerpať už presunuté zdroje, ktorým hrozilo prepadnutie, sa v roku 2025 rezorty v plnej miere zamerali na čerpanie aktuálne rozpočtovaných zdrojov. Na základe tohto pozorovania zohľadňuje nová expertná prognóza kapitálových výdavkov prioritne objem zdrojov, ktoré sú aktuálne k dispozícii na čerpanie.

Novou súčasťou expertných prognóz sú obranné výdavky charakterizované cez príslušnú kategóriu funkčnej klasifikácie COFOG[2], ktorá striktne nezodpovedá výdavkom ministerstva obrany[3]. Úroveň týchto výdavkov v poslednom období výrazne vzrástla ako dôsledok bezpečnostnej a ekonomickej krízy vyvolanej ruskou agresiou na Ukrajine, zároveň už predtým boli realizované viaceré objemovo výrazné obstarávania vojenskej techniky. V neposlednom rade platí, že k týmto výdavkom sa pristupuje špecificky v rámci vyhodnocovania európskych fiškálnych pravidiel, nakoľko úniková klauzula schválená EK pre Slovensko vyníma z vyhodnocovania obranné výdavky presahujúce úroveň roku 2021.

Odhad pre bežné výdavky na obranu (mzdové náklady, výdavky na tovary a služby) je pripravený štandardným spôsobom na základe mesačne dostupných výkazov. Špecifický prístup si však vyžaduje zostavenie odhadu pre obranné investície, ktorých prevažná časť prislúcha objemovo rozsiahlym obstaraniam vojenskej techniky (napr. stíhačky F-16, pásové vozidlá). Podľa metodiky ESA 2010 sú tieto výdavky započítané do bilancie VS až v čase ich dodania, nie v čase hotovostnej úhrady preddavkových platieb. Z tohto dôvodu priebežné hotovostné čerpanie neposkytuje presnú informáciu o akruálnych výdavkoch v aktuálnom roku. Odhad výdavkov je tak zostavovaný na základe harmonogramu dodávok vojenskej techniky pre jednotlivé projekty, pričom predpoklady sú aktualizované z verejne dostupných dokumentov vlády a medializovaných informácií MO SR[4].

[1]      Presuny kapitálových výdavkov medzi rokmi ako aj spôsob zostavovania odhadu bol podrobne popísaný v komentári analytika KRRZ Jozefa Medveďa.

[2]      COFOG triedi výdavky verejnej správy na základe účelu ich použitia. Tento systém bol navrhnutý OECD a je spravovaný štatistickým úsekom OSN.

[3]      Rezort obrany realizuje okrem obranných výdavkov aj výdavky s iným primárnym určením, ako napr. zdravotníctvo (napr. financovanie vojenských nemocníc) alebo sociálna oblasť (napr. náklady spojené s financovaním sociálneho systému Ozbrojených síl SR).

[4]      Prehľad stavu realizácie jednotlivých projektov na začiatku roku 2024 bol zverejnený v rámci blogu analytika KRRZ Jozefa Medveďa.

Príspevok Rozpočtový semafor bude odhadovať odchýlku vo výdavkových limitoch kumulatívne a s výnimkou na obranu je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Ani po troch kolách konsolidačných opatrení, ktorých cieľom bolo postupné znižovanie deficitu a stabilizácia verejného dlhu, sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť očakávané zlepšenie stavu verejných financií. Deficit verejnej správy sa podľa aktuálneho odhadu RRZ[1] zníži z úrovne 4,9[2] približne na 4,5 % HDP v roku 2026. To poukazuje na nedostatočné zlepšenie rozpočtovej bilancie, pričom konsolidačný efekt priebežne oslabili aj dodatočné opatrenia zvyšujúce výdavky.

Súčasné nastavenie rozpočtovej politiky nepovedie k trvalému zlepšeniu bilancie verejnej správy. Ak by sa vývoj verejných financií po roku 2026 ponechal bez ďalších zásahov a neprijímali by sa žiadne dodatočné konsolidačné opatrenia, deficit by od roku 2027 opätovne začal narastať a do konca roka 2030 by mohol dosiahnuť úroveň až 6,4 % HDP.

Alternatívny pohľad na vývoj verejných financií poskytuje hypotetický scenár, v ktorom by sa vláde od roku 2024 podarilo dodržať zadefinované rozpočtové ciele deficitu vychádzajúce z Národného strednodobého fiškálno-štrukturálneho plánu Slovenskej republiky na roky 2025-2028. Postupná konsolidácia verejných financií, ktorá by znížila deficit do roku 2028 na 2,2 % HDP, by zároveň viedla k zastaveniu nárastu dlhu, čo je aj cieľ deklarovaný v aktuálnom programovom vyhlásení vlády. Pre ucelenejšie porovnanie oboch scenárov až do konca roka 2030 RRZ v tomto scenári predpokladá ďalší pokles deficitu na úroveň 1 % HDP.

Priebežná a dôveryhodne zrealizovaná konsolidácia by okrem nižšej potreby emisie štátnych dlhopisov, vyplývajúcej z nižších nominálnych deficitov, priaznivo pôsobila aj prostredníctvom nižších úrokových sadzieb, za ktoré si Slovensko požičiava na finančných trhoch. Investori totiž pri oceňovaní rizika systematicky zohľadňujú nielen aktuálnu fiškálnu situáciu, ale aj výhľad verejných financií do budúcnosti, ktorý je v prípade Slovenska nepriaznivý[4] tak v strednodobom, ako aj v dlhodobom horizonte.

Finančné trhy tieto skutočnosti premietajú do výšky rizikovej prirážky, ktorá sa v prípade Slovenska v porovnaní s obdobím pred rokom 2023 voči priemeru eurozóny výrazne zvýšila. Kým v roku 2022 dosahovala približne 0,93 p.b. a oproti priemeru eurozóny bola vyššia len o 3 bázické body, v období rokov 2023-2025 bol tento rozdiel v priemere až 39 bázických bodov (t.j. 0,39 p.b.).

Hoci sa v rokoch 2024 – 2025 a podľa odhadu RRZ aj v roku 2026 riziková prirážka opätovne znižuje, čo odráža pozitívny vplyv schválených konsolidačných opatrení na vnímanie rizika zo strany investorov, bez pokračovania v konsolidácii po roku 2026 sa tento trend môže relatívne rýchlo obrátiť[5].

Naopak, v hypotetickom scenári kontinuálnej konsolidácie verejných financií v súlade s cieľmi MTP[6] na celom horizonte rokov 2024 až 2030 by bola podľa odhadu RRZ riziková prirážka na slovenských štátnych dlhopisoch citeľne nižšia už od roku 2025 (približne o 0,3 p.b.) a na konci strednodobého horizontu v roku 2030 až o 0,55 p.b. (Graf 2). Nižšia riziková prirážka by sa následne priamo premietla do nižších úrokových sadzieb, za ktoré by Slovensko v danom období emitovalo nové štátne dlhopisy na financovanie rozpočtových deficitov a refinancovanie splatného dlhu.

Ak by sa vláda už od roku 2024 držala rozpočtových cieľov vychádzajúcich z Národného strednodobého fiškálno-štrukturálneho plánu a následne by pokračovala v postupnom znižovaní deficitu až na úroveň 1 % HDP, štát by ku koncu roka 2030 platil ročne na úrokových nákladoch približne o 1,3 mld. eur menej. Z tejto sumy by priamy vplyv nižších deficitov predstavoval približne 1,1 mld. eur, pričom dodatočná úspora 266 mil. eur by bola dôsledkom nižších rizikových prirážok.

Pokiaľ by sa však neprijali žiadne dodatočné konsolidačné opatrenia nad rámec už platnej legislatívy, úrokové náklady by na konci roka 2030 dosiahli viac ako 4,3 mld. eur, čo zodpovedá približne 2,6 % HDP. Oproti historickému minimu v roku 2022, keď Slovensko vynakladalo na obsluhu verejného dlhu približne 1 % HDP, by tak v pomere k veľkosti ekonomiky išlo o viac než dva a pol násobný nárast úrokového bremena.

Aj v hypotetickom scenári účinnejšej a priebežnej konsolidácie v období rokov 2024 – 2030 by však úrokové náklady na konci roka 2030 dosiahli 3 mld. eur. Tento vývoj by bol dôsledkom jednak vysokých východiskových, aj keď postupne sa znižujúcich, úrovní deficitu, ako aj pretrvávajúceho prostredia výrazne vyšších úrokových sadzieb v celej eurozóne v porovnaní s obdobím uvoľnenej menovej politiky v rokoch 2015-2021.

Vysoké úrovne deficitov, ktoré sa dlhodobo pohybujú nad hranicou 5 % HDP, v kombinácii s prísnejšou[7] menovou politikou a pretrvávajúcou globálnou neistotou, významne prispievajú aj k rastu verejného dlhu.

Ak by vláda po roku 2026 nepokračovala v konsolidácii verejných financií, hrubý dlh verejnej správy by sa podľa odhadu RRZ do roku 2030 zvýšil až na 78,2 % HDP. Naopak, v prípade plnenia pôvodných vládnych cieľov a pokračujúceho znižovania deficitu až na úroveň 1 % HDP v roku 2030 by sa hrubý dlh na konci horizontu prognózy znížil k referenčnej (maastrichtskej) hranici 60 % HDP. Ani v tomto priaznivejšom scenári by však hrubý dlh neklesol pod hranicu najvyššieho sankčného pásma dlhovej brzdy[8], čo poukazuje na rozsah fiškálnej nerovnováhy naakumulovanej v predchádzajúcich rokoch.

[1]     Odhad deficitu na rok 2026 vo výške 4,5 % HDP vychádza zo Strednodobej fiškálnej prognózy RRZ zverejnenej 13. februára 2026.

[2]   Deficit verejnej správy bol v roku 2023 vo výške 5,3 % HDP. Koncom roku 2023 (t.j. na začiatku aktuálneho volebného obdobia) došlo k schváleniu jednorazového príspevku k 13. dôchodku vo výške 300 eur pre všetkých poberateľov dôchodkových dávok, čo prispelo k zvýšeniu deficitu približne o 0,4 % HDP.

[3]     Skratka „MTP“ (v angl. Medium-term plan, teda strednodobý fiškálny plán) slúži na skrátené označovanie scenáru vychádzajúceho z rozpočtových cieľov uvedených v Národnom strednodobom fiškálno-štrukturálnom pláne Slovenskej republiky na roky 2025-2028

[4]     Európska komisia vo februári 2026 zverejnila Debt Sustainability Monitor 2025, v ktorom Slovensko spolu s Belgickom patrí medzi jediné dve krajiny z celej EÚ, ktoré dosahujú na strednodobom aj dlhodobom horizonte stav vysokého rizika z pohľadu stavu verejných financií.

[5]     Riziková prirážka v scenári „skutočnosť + NPC“ za roky 2024 a 2025 je dorátaná už zo zverejnených údajov (priemernej ročnej úrokovej sadzby) vykázaných pre 10 r. nemecké a slovenské štátne dlhopisy. Pre roky 2026 a 2027 vychádza z odhadu aktuálnej makroekonomickej prognózy RRZ (kvôli zachovaniu obdobných fiškálnych predpokladov). Projekcia rizikovej prirážky v rokoch 2028-2030 následne v NPC scenári z dôvodu rastúcich deficitov až na úroveň 6,4 % HDP každoročne stúpa o 5 bázických bodov z úrovne roku 2027.

[6]     Riziková prirážka v scenári „ciele MTP“ za rok 2024 je dorátaná už zo zverejnených údajov (priemernej ročnej úr. sadzby) vykázaných pre 10 r. nemecké a slovenské štátne dlhopisy. V roku 2025 je výška rizikovej prirážky oproti skutočnosti znížená na úroveň priemeru eurozóny (predpoklad pozitívneho zohľadnenia konsolidačného úsilia finančnými trhmi).  Následne pri projekcii pre rok 2026 riziková prirážka klesá na úroveň 0,5 p.b. (historický priemer slovenskej rizikovej prirážky z rokov 2015-2021) a v rokoch 2027-2030 zostáva na tejto úrovni (predpoklad pretrvávajúceho pozitívneho sentimentu na finančných trhoch z kontinuálneho ozdravovania verejných financií).

[7]     Okrem sprísnenej menovej politiky vo forme vyššej základnej úrokovej sadzby oproti obdobiu medzi rokmi 2012-2021, ECB začiatkom roka 2023 začala s tzv. kvantitatívnou normalizáciou svojej súvahy prostredníctvom zastavenia opätovného nakupovania štátnych dlhopisov po ich splatnosti.

[8]     Najvyššie (piate) sankčné pásmo dlhovej brzdy vychádza z ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti 493/2011 Z.z. pri ktorého prekročení musí vláda požiadať NR SR o vyslovenie dôvery.

Príspevok Dodržanie plánovaného znižovania deficitu verejných financií by prinieslo výrazné úspory v úrokových nákladoch je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Reformované európske fiškálne pravidlá mali pomôcť krajinám znižovať deficit a dlh udržateľným spôsobom. Boli prijaté v roku 2024[1], v období po pandémii a po vypuknutí ruskej agresie na Ukrajine, kedy boli verejné financie mnohých krajín pod zvýšeným tlakom. Konečným cieľom pravidiel zostáva udržateľne znížiť deficit pod 3 % HDP a dlh pod 60 % HDP. Keďže priame cielenie samotných deficitov, ktoré vyplývalo z predošlých pravidiel, nebolo odolné voči neočakávaným krízam, reformované pravidlá zaviedli nový ukazovateľ, ktorým sa verejné financie krajín EÚ majú riadiť. Ide o maximálny povolený rast čistých výdavkov, ktorý je v prípade Slovenska sledovaný na štvorročnej trajektórii[2].

Na papieri ide o jasný rámec, minimálne v prípade Slovenska však bol nastavený veľmi voľne už hneď od začiatku, na čo upozorňovala aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ). Doterajší vývoj potvrdil, že samotné pravidlo rastu čistých výdavkov nie je pre Slovensko a jeho verejné financie nastavené tak, aby viedlo k reálnemu ozdraveniu verejných financií – nezabezpečí ani dlh pod 60%, ani deficit pod 3% (Grafy 1 a 2). Na ozdravenie verejných financií, ktoré zastaví neudržateľný nárast dlhu, tak potrebuje Slovensko vlastnú stratégiu, nakoľko takto nastavené pravidlá nie sú pre Slovensko postačujúce.

Nové pravidlá formálne plníme aj s vysokými deficitmi a prudkým rastom dlhu

Vláda SR pravidlá akceptovala schválením Národného strednodobého fiškálno-štrukturálneho plánu na roky 2025 – 2028, v októbri 2024, ktorý Rada EÚ odobrila v januári 2025. Prvé hodnotenie plnenia plánu zo strany Európskej komisie príde na jar 2026.

Podľa aktuálnych odhadov RRZ môže Slovensko splniť európske pravidlo rastu čistých výdavkov aj v prípade, že deficit v roku 2027 dosiahne až 6,0 % HDP. RRZ pritom odhaduje, že bez dodatočných opatrení môže deficit v roku 2027 dosiahnuť približne 5,3 % HDP[3].

Inak povedané, európske fiškálne pravidlá od Slovenska nevyžadujú pokračovanie v konsolidácii v roku 2027, hoci deficit ostáva veľmi vysoký.

Pri takýchto vysokých deficitoch by sa rast dlhu nezastavil – naopak, v roku 2028 by presiahol hranicu 70 % HDP a ďalej by rástol aj za horizontom aktuálneho plánu. To je v priamom rozpore s hlavným cieľom európskych pravidiel stabilizovať dlh pod úrovňou 60 % HDP[4] a tiež v rozpore s cieľom vlády stabilizovať dlh, ku ktorému sa vláda sama zaviazala vo svojom programovom vyhlásení.

Je teda zrejmé, že ak chce vláda splniť vlastný cieľ stabilizácie dlhu, bude musieť ísť výrazne nad rámec voľne nastaveného minima, ktoré vyžaduje Brusel. To si vyžiada dodatočné konsolidačné opatrenia, lepšie nastavený národný fiškálny rámec a realistickejšie ekonomické predpoklady.

Kde sa stala chyba? Tri hlavné dôvody, prečo európske pravidlá nepostačujú

Za týmto vývojom na Slovensku stoja tri hlavné faktory, ktorých vplyvy sa kumulujú.

1. Nerealistické očakávanie o raste príjmov

Najväčším chybným faktorom bol predpoklad Európskej komisie (EK), že príjmy verejnej správy budú v strednodobom horizonte rásť tempom rastu potenciálneho HDP. V realite to neplatí – najmä spotrebné dane a nedaňové príjmy nie sú voči HDP plne elastické, čo znamená, že ich podiel na HDP postupne klesá[5]. Napríklad v roku 2024 podiel príjmov na HDP medziročne klesol až o 0,8 % HDP a podľa dostupných odhadov mal tento trend pokračovať aj v ďalších rokoch. Príliš optimistický predpoklad tak počítal s rýchlejším poklesom deficitu.

Na nesúlad medzi predpokladmi a realitou upozornila  RRZ už v októbri 2024, pričom rovnaký problém priznalo aj samotné Ministerstvo financií SR (MF SR) v Národnom strednodobom fiškálno-štrukturálnom pláne. Napriek tomu sa tieto riziká nepremietli do prísnejšieho nastavenia tempa rastu čistých výdavkov, keďže MF SR nepožiadalo EK o premietnutie realistickejších predpokladov do odhadu a samotná EK svoje predpoklady sama meniť nemohla[6]. V praxi sa tak ukazuje, že spoliehanie sa na dobrovoľné sprísnenie fiškálneho rámca na národnej úrovni sa v prípade Slovenska nenapĺňa[7].

2. Chýbajúca korekcia pravidla pri nesplnených makroekonomických predpokladoch

Európska komisia stanovila pre rok 2024 maximálny rast čistých výdavkov na úrovni 6,2 %. Tento rast mal viesť k zlepšeniu štrukturálneho salda o 0,7 % HDP. Výpočet však vychádzal z predpokladu, že rast cien (meraným deflátorom HDP) dosiahne 5,7 %. V skutočnosti však ceny rástli len o 3,8 %.

Vplyvom nižšieho než očakávaného rastu cien rástli skutočné výdavky pomalšie, než pravidlo umožňovalo, no pravidlo nijako túto skutočnosť nezohľadnilo. Už v prvom roku aplikovania nových pravidiel tak vznikol priestor na voľnejšiu fiškálnu politiku v budúcnosti.

Výsledkom je fiškálny plán, ktorý už v momente schválenia nepostačoval na splnenie cieľov Paktu stability a rastu.

3. Dodatočné uvoľnenie pravidiel prostredníctvom únikovej klauzuly na obranné výdavky

Tretím faktorom je aktivácia národnej únikovej klauzuly v roku 2025. Cieľom tejto výnimky je reagovať na zhoršené bezpečnostné prostredie. Samotné obranné výdavky však majú často veľký časový nesúlad medzi rozhodnutím a uskutočnením.[8] Pravidlo teda neuvoľňuje priestor len pre nové rozhodnutia, ale umožňuje krajinám ako Slovensko, ktoré má v súčasnosti z dôvodu rozhodnutí v predošlých rokoch výrazne vyššie výdavky na obranu, získať určitú úľavu z konsolidácie.[9] Výsledkom obrannej klauzuly je pri súčasných očakávaných výdavkoch na obranu dodatočné uvoľnenie pravidla v priemernej výške 0,6 % HDP v rokoch 2025 až 2028.

V kombinácii s už príliš voľným základným pravidlom v prípade SR ide o ďalšie významné uvoľnenie fiškálneho rámca. V praxi to znamená, že kumulatívne plnenie pravidla môže zostať „v poriadku na papieri“, aj keď sa fiškálna pozícia krajiny reálne nezlepšuje.

Európske pravidlá nestačia, zodpovednosť zostáva doma – na národnej úrovni

Vláda by mala prehodnotiť spôsob, akým sú európske fiškálne pravidlá uplatňované na národnej úrovni, tak aby:

• reálne podporovali postupné ozdravovanie verejných financií Slovenska,
• neodkladali konsolidáciu na neskôr za cenu prudkých a nárazových zásahov,
• a zároveň ponechávali primeranú flexibilitu na zvládanie negatívnych ekonomických a geopolitických šokov.

Bez takéhoto prístupu hrozí, že európske fiškálne pravidlá zostanú len formálnym cvičením a stanú sa nesprávnym kompasom pre fiškálnu politiku. Prípadné ďalšie uvoľnenie aj tých cieľov, ktoré si vláda doteraz nastavila prísnejšie[10], by sa v krátkom čase premietlo do vyšších deficitov a rýchlejšieho rastu verejného dlhu. To by obmedzilo schopnosť krajiny reagovať na budúce krízy a zvýšilo riziká pre verejné financie s priamym negatívnym dopadom na životnú úroveň obyvateľov.

V súčasnosti pritom na Slovensku chýba operatívne pravidlo riadenia rozpočtu, ktoré by bolo ukotvené v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti s cieľom dosiahnuť dlhodobú udržateľnosť verejných financií.

[1]      Reforma nahradila predošlé pravidlá, tzv. SixPack, ktorý bol v platnosti od roku 2011 a TwoPack, ktorý platil od roku 2013.

[2]      Členské štáty si mohli pre svoj konsolidačný plán vybrať buď prísnejšiu štvorročnú trajektóriu, alebo si mohli trajektóriu predĺžiť o maximálne tri ďalšie roky za podmienok, že by sa príslušná krajina zaviazala implementácii reforiem a investícií zlepšujúcich potenciál rastu a odolnosti svojho hospodárstva.

[3]      RRZ, Strednodobá fiškálna prognóza (február 2026)

[4]      Východiskový predpoklad Európskej komisie pred tvorbou plánu (zverejnený v októbri 2024) uvažoval s tým, že do roku 2027 by sa deficit znížil na úroveň 2,5 % HDP a v nasledujúcom roku by klesol až na 1,7 % HDP. Pri ich dodržaní by sa nárast dlhu zastavil a postupne by klesol a udržal sa pod úrovňou 60 % HDP v období 10 rokov po skončení konsolidačného plánu. Na základe týchto cielených deficitov boli odvodené aj medziročné rasty čistých výdavkov pre samotné pravidlo.

[5]          Predpoklad EK zároveň nezohľadnil ani dočasnosť niektorých opatrení prijatých v priebehu roku 2023. Napríklad dočasné zvýšenie zdravotných odvodov platených zamestnávateľom, ktorého vplyv skončí v roku 2028, povedie pri „vypršaní“ opatrenia ku zníženiu štrukturálnych príjmov. Na druhej strane, v prípade, ak bude vláda chcieť zachovať stabilný podiel daní v pomere ku HDP prípadným zvyšovaním daní, toto sa automaticky premietne do zvýšenia výdavkového limitu.

[6]      Článok 13(b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2024/1263 upresňuje, že členský štát vysvetlí rozdiel, ak jeho národný strednodobý fiškálno-štrukturálny plán zahŕňa vyššiu trajektóriu čistých výdavkov ako referenčná trajektória vydaná Komisiou, pokiaľ sa tento rozdiel zakladá na dátami podložených ekonomických argumentoch. Rovnako tak sa opačné odchýlky, ktoré navrhujú členské štáty z dôvodu obozretnej tvorby rozpočtovej politiky, považujú za prijateľné. Neexistuje právny základ pre to, aby Komisia zaviedla prísnejšie predpoklady ako vo svojom vlastnom rámci.

[7]       Viaceré krajiny pritom žiadali o revíziu predpokladov, výsledkom čoho sa nastavenie tempa rastu čistých výdavkov uvoľnilo v Estónsku, Fínsku, Grécku, Taliansku a Španielsku. V prípade Francúzska a Rumunska sa dokonca tempo rastu vo fiškálno-štrukturálnom pláne sprísnilo oproti odporúčaniu EK, čo súviselo s odlišnými predpokladmi o primárnom štrukturálnom deficite a odlišnými makroekonomickými predpokladmi.

[8]      Napríklad nákup stíhačiek, ktorý bol uzavretý už roku 2018, ovplyvňuje deficit s časovým oneskorením 6 až 8 rokov.

[9]      Úniková klauzula umožňuje v rokoch 2025 – 2028 navýšiť obranné výdavky až o 1,5 % HDP ročne oproti ich úrovni v roku 2021, kedy obranné výdavky dosahovali iba 1,4 % HDP.

[10]     Vláda cielila deficit na konci volebného obdobia na úrovni 3 % HDP, ktorý neskôr zmiernila na 3,5 % HDP.

Príspevok Nesprávne nastavenie európskych pravidiel pre Slovensko si vyžaduje ambicióznejší domáci prístup k ozdraveniu verejných financií je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Ak víziu tej lepšej budúcnosti stratíme – ak prídeme o odhodlanie, ktoré teraz máme – alebo ak stratíme vieru, že sa to dá dosiahnuť – potom rezignujeme. Rezignácia bude znamenať, že konsolidácia sa zastaví a my si chvíľu vydýchneme od bezprostredných negatívnych dopadov. Hlboko v duši nám bude jasné, že na to o niekoľko rokov škaredo doplatíme, ale nebudeme už schopní ďalej konať.

Podobný príklad v ekonomickej oblasti sú trhové reformy začiatkom 90-tych rokov. Po páde komunizmu v roku 1989 boli Poľsko a Ukrajina na veľmi podobnej štartovacej pozícii. Obe krajiny mali HDP na osobu asi 7000 dolárov ročne, podobnú štruktúru priemyslu, podobné podnebie, na európske pomery stredne veľkú populáciu cez 40 mil. obyvateľov. Poľsko sa však – podobne ako aj my – odhodlalo k radikálnym reformám a obnoveniu vlády práva. Ukrajina sa nechala ovládnuť oligarchami a na zásadné reformy rezignovala. V roku 2021 – teda ešte pred vojnou – bola životná úroveň v Poľsku trikrát vyššia než na Ukrajine.

Na konsolidačnú únavu upozorňujeme z dvoch dôvodov. Po prvé, máme za sebou tretí široko diskutovaný balík opatrení a dlhodobá udržateľnosť verejných financií sa zlepšila len minimálne. Po druhé, väčšina politických elít má veľmi nekonštruktívnu rétoriku. Na jednej strane počúvame ako sa „konsolidácia nesmie dotknúť sociálneho štandardu“, na druhej ako „konsolidácia ožobračuje Slovákov“. Ani jedno z týchto populistických vyjadrení nie je korektné. Konsolidácia sa predsa nedá robiť bez dočasného zníženia reálnych príjmov (štandardov), cieľom však je udržať životnú úroveň v budúcnosti. Populistické červené čiary, ktoré si politici kreslia, im budú brániť vykonať tie správne kroky v budúcnosti.

Ako analógiu si predstavme turistov či horolezcov v zasnežených horách. Sú unavení a premrznutí, potrebujú sa dostať do bezpečia. Lenže každý kilometer brodenia sa snehom ich unaví ešte viac, je im ešte viac zima, a postupne strácajú nádej, že dôjdu do tábora. Možno aj pochybujú, či sa vybrali správnou cestou. Vieme, že sa bežne stáva, že niekto z nich stratí vôľu pokračovať. Ľahne si do snehu, dokonca si v snehovej búrke dá dolu čiapku aj rukavice, lebo prestáva cítiť zimu.

Presne tohto sa obávame na Slovensku. Rezignácie, straty vôle … aj tých vyzlečených rukavíc v podobe nejakého nového sociálneho balíčka. Čím dlhšia bude naša cesta a čím menej jasný bude výsledok, tým viac nám táto únava hrozí.

Nielen únavu, ale až strach a hrôzu z konsolidácie prejavili Gréci v roku 2015. Po piatich rokoch v bankrote, po deviatich (!) konsolidačných balíkoch zákonov, po troch kolách záchrany cez dočasný aj trvalý euroval, si Gréci v roku 2015 zvolili vládu radikálnej ľavice a neskôr v referende odmietli pokračovať v reformách. To však konsolidáciu nezastavilo, iba odložilo. Oneskorenie podpory z EÚ viedlo najprv k odchodu ministra financií, neskôr celej vlády, a napokon k prelomeniu referenda v parlamente. Dva roky na to sa počet konsolidačných balíkov zavŕšil štrnástkou.

Aby sme sa únave vyhli, potrebujeme jasnú víziu. Musíme vidieť koniec utrpenia, nie iba trpenie bez konca. Vláda by mala predstaviť jasnú víziu opatrení na päť až desať rokov vopred – to je totiž obdobie, za ktoré sa dajú dosiahnuť zdravé verejné financie. Keďže to presahuje minimálne jedno a skôr aj dve volebné obdobia, mala by to byť vízia, ku ktorej sa vie pripojiť aj opozícia. Obzvlášť treba prestať rozrieďovať prijaté balíky rôznymi kompenzáciami – raz pre dôchodcov, raz pre živnostníkov, raz pre rodičov, inokedy pre lekárov či učiteľov … Vláda aj opozícia si musia priznať svoje chyby, namiesto sústavného obviňovania toho druhého. Bolo chybou zaviesť trináste dôchodky, na ktoré nemáme a bolo tiež chybou zaviesť rodinný balíček, na ktorý takisto nemáme. Bolo chybou zaviesť vlaky zadarmo a tiež bolo chybou rozširovať predčasné .

Konsolidačné opatrenia musia byť rázne a trvalé. My občania vieme, že budú bolestivé – ale ak to vláda systematicky niekomu kompenzuje nejakou náplasťou, o to viac budú trpieť všetci ostatní.

Príspevok Hrozba konsolidačnej únavy je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.

Zatiaľ čo obdobia priaznivého ekonomického vývoja nám pomáhali znižovať verejný dlh v pomere k HDP, krízové obdobia zapríčinené hlavne externými vplyvmi situáciu vo verejných financiách zhoršovali ešte výraznejšie (graf 1).

Na konci roka 2003, tesne pred vstupom do Európskej únie, dosahoval slovenský verejný dlh 43,6 % HDP. Odvtedy Slovensko prešlo dvoma obdobiami konjunktúry (hospodársky rast v stabilnom externom prostredí) a dvoma výraznými krízovými obdobiami. Medzi rokmi 2004 – 2008 zažívali slovenské verejné financie veľmi priaznivé obdobie. Verejný dlh v tomto období pomohli jednorazovo výrazne znížiť príjmy z privatizácie časti štátneho majetku (napríklad SPP, Slovenské elektrárne). Hrubý dlh poklesol aj vďaka vzniku Štátnej pokladnice a Agentúry pre riadenie dlhu a likvidity, čo znížilo potrebu držby hotovosti na účtoch a uvoľnená likvidita sa využila na financovanie deficitov bez navyšovania dlhu. Zároveň išlo o obdobie konsolidácie verejných financií, najmä na strane výdavkov, sprevádzané viacerými ďalšími reformami. Hlavným faktorom zníženia dlhu voči HDP však bol veľmi vysoký ekonomický rast, čo umožnilo Slovensku z dlhu takzvane „vyrásť“.

Roky 2009 – 2013 boli napriek pozitívam zo vstupu do eurozóny poznamenané globálnou finančnou krízou a dlhovou krízou v eurozóne, ktoré mali negatívny vplyv na slovenské verejné financie až do konca roka 2013. Výrazný hospodársky prepad s pomalým zotavovaním spôsobili prudký nárast štrukturálnych deficitov verejnej správy najmä cez nárast pomeru výdavkov k HDP (efekt menovateľa), pričom úroveň príjmov po prvotnom poklese zostala približne na rovnakej úrovni. Aj bez prijatia mimoriadnych opatrení na tlmenie dopadov krízy sa verejný dlh v nominálnom vyjadrení za päť rokov takmer zdvojnásobil, najmä v dôsledku poklesu daňových príjmov a zvýšených výdavkov na sociálne transfery počas hospodárskeho útlmu.

V období rokov 2014 – 2019 sa slovenská ekonomika zotavila z kombinácie finančnej a dlhovej krízy. Priaznivá domáca aj zahraničná situácia pomohli slovenskej ekonomike v raste, čo priaznivo vplývalo aj na stav verejných financií. Verejný dlh sa však napriek dobrým časom nepodarilo znížiť na úroveň spred krízového obdobia v roku 2008, ako tomu bolo napríklad v Česku,[2] a Slovensko tak do ďalšieho krízového obdobia vstupovalo s nedostatočným fiškálnym vankúšom.[3] Kým počas finančnej krízy stúpol hrubý dlh o 26 p.b. (z 28,6 % HDP na 54,6 % HDP), v následnej konjunktúre (2014-2019) sa dlhová záťaž znížila iba o 6,6 p.b. (z 54,6 % HDP na 48 % HDP).

Súbeh pandémie, energetickej krízy a vysokej inflácie v rokoch 2020 – 2023 spôsobil výrazný útlm hospodárskej aktivity. Hospodárstvo obmedzené protiepidemickými opatreniami opodstatnene štát sanoval masívnymi jednorazovými výdavkami, ktoré prispeli k skokovému navýšeniu verejného dlhu. Dvojciferná inflácia v rokoch 2022 a 2023, ovplyvnená bezpečnostnou a energetickou krízou, síce Slovensku pomohla časť verejného dlhu „odinflovať“ prostredníctvom efektu menovateľa, ale hneď po stabilizácii inflácie sa obnovil rapídny rast zadlženia.

Krízové obdobia so sebou zvyčajne prinášajú skokový nárast verejných výdavkov, zatiaľ čo príjmy ostávajú previazané s vývojom (stagnujúcej) ekonomiky. Trvalá strata časti potenciálneho HDP počas krízy následne automaticky vedie k rastu štrukturálneho deficitu v pomere k HDP, a to aj bez vplyvu rozpočtovej politiky.

Ak porovnáme vývoj dlhu a HDP Slovenska (v nominálnych hodnotách) vidíme, že dynamika sa menila podľa hospodárskeho cyklu (graf 2). V rokoch 2004 – 2008 hrubý dlh zostal v nominálnom ponímaní takmer nezmenený pri relatívne vysokom raste ekonomiky. Globálna finančná kríza priniesla obrat – prudký rast zadlženia a stagnáciu HDP. Nasledujúce obdobie konjunktúry (2014 – 2019) však Slovensko nevyužilo na výraznejšie zníženie dlhu voči HDP k predkrízovým úrovniam, na rozdiel napríklad od Českej republiky. Tým sme si nevytvorili dostatočnú fiškálnu rezervu na ďalšiu krízu (pandemickú), počas ktorej sa dlh ešte viac navýšil.

Čím je však odlišná situácia v súčasnosti? Slovenská ekonomika sa už od roku 2024 nenachádza v bezprostredne krízovom stave. Napriek tomu sa však verejné financie v súčasnosti boria s mimoriadne vysokými deficitmi. Vyhliadkam do nasledujúcich rokov nepomáha ani výrazný protivietor z viacerých frontov – nárast úrokových nákladov na obsluhu dlhu a oslabený potenciál hospodárskeho rastu spôsobený ako domácimi (najmä nadproporčné zdaňovanie aktivity v konsolidačných opatreniach), tak aj externými faktormi (clá, vojna). Slabý výhľad hospodárskeho rastu v nasledujúcich rokoch prakticky znemožňuje najmenej bolestivú formu zníženia dlhu – spoliehať sa na to, že z dlhov vyrastieme vďaka rastu HDP.

Najväčším ťahúňom dodatočného zadlženia v súčasnosti, aj na celom strednodobom horizonte, je štrukturálny primárny deficit. Jeho výška v súčasnosti atakuje úrovne, ktoré pretrvávali v období globálnej finančnej krízy medzi rokmi 2009 – 2013, kedy sa slovenské hospodárstvo pasovalo s prepadom HDP a dvojcifernou mierou nezamestnanosti. V súčasnosti, napriek nie úplne prajnému externému prostrediu, miera nezamestnanosti osciluje okolo historicky najnižších úrovní, čo vytvára pre konsolidáciu omnoho priaznivejšie podmienky. Keďže už tretí ohlásený konsolidačný balíček sa z veľkej časti zameriava na ozdravovanie verejných financií prostredníctvom zvyšovania daňovo-odvodového zaťaženia, bolo by vhodné sa vo väčšej miere zamerať aj na verejné výdavky. Ich výška v pomere k HDP narástla od roku 2019 takmer o 9 p.b. HDP a v roku 2026 sa už môžu[4] dostať do tesnej blízkosti 50 % HDP. Bez jasnejšieho ozdravného plánu založeného na konkrétnych a najmä trvalých opatreniach znižujúcich aj mieru verejných výdavkov sa tak odďaľuje riešenie vysokého dlhu. To bude s každým dodatočným odkladom výrazne nákladnejšie nielen ekonomicky ale aj celospoločensky z dôvodu tzv. konsolidačnej únavy. Z dlhodobého hľadiska sú jedným z najdôležitejších riešení štrukturálne reformy podporujúce rýchlejší ekonomický rast, ktoré sa premietnu do dlhodobo vyššieho výberu verejných príjmov.

[1]      Vládou stanovené rozpočtové ciele rátajú s postupným poklesom deficitu VS na úroveň 2,8 % HDP do konca roka 2028.

[2]      Na konci predkrízového roka 2008 bola úroveň hrubého dlhu VS v Česku a na Slovensku takmer na totožnej úrovni (28,2 % HDP v Česku a 28,6 % HDP na Slovensku). Po odznení finančnej a dlhovej krízy na konci roku 2013 už bol hrubý dlh voči HDP na Slovensku o 10,5 p.b. HDP nad českou úrovňou. Na konci roku 2019 tento rozdiel predstavoval až 18,4 p.b. HDP.

[3]      Medzi rokmi 2014 – 2019 dosiahol štrukturálny primárny deficit na Slovensku v priemere -0,4 % HDP. Česká republika v tom istom období dosahovala priemerný štrukturálny primárny prebytok 0,8 % HDP, priemer krajín eurozóny prebytok 1,2 % HDP a priemer krajín EÚ dosahoval prebytok vo výške 1,1 % HDP.

[4]      Predbežný odhad RRZ predpokladá nárast verejných výdavkov v pomere k HDP ku koncu roka 2026 na úrovni 49,3  % HDP.

Príspevok Rast verejného dlhu v krízach nekompenzujeme zodpovednou rozpočtovou politikou v lepších časoch je zobrazený ako prvý na Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.