Úrokové náklady, ktoré Slovensko vynakladá na obsluhu rastúceho verejného dlhu, predstavujú v dôsledku pretrvávajúcich vysokých deficitov a vyšších úrokových sadzieb čoraz väčšiu záťaž pre verejné financie. Ak by sa vláde od roku 2024 podarilo pôvodne cielenú trajektóriu konsolidácie verejných financií (zníženie deficitu na 3 % HDP do roku 2027) s postupným pokračovaním znižovania deficitu aj po roku 2027, štát by mohol ku koncu roka 2030 ušetriť na úrokových nákladoch ročne viac ako 1,3 mld. eur (0,8 % HDP). V takomto by bol hrubý dlh na konci roka 2030 nižší približne o 30,6 mld. eur (18,5 %).
Ani po troch kolách konsolidačných opatrení, ktorých cieľom bolo postupné znižovanie deficitu a stabilizácia verejného dlhu, sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť očakávané zlepšenie stavu verejných financií. Deficit verejnej správy sa podľa aktuálneho odhadu RRZ[1] zníži z úrovne 4,9[2] približne na 4,5 % HDP v roku 2026. To poukazuje na nedostatočné zlepšenie rozpočtovej bilancie, pričom konsolidačný efekt priebežne oslabili aj dodatočné opatrenia zvyšujúce výdavky.
Súčasné nastavenie rozpočtovej politiky nepovedie k trvalému zlepšeniu bilancie verejnej správy. Ak by sa vývoj verejných financií po roku 2026 ponechal bez ďalších zásahov a neprijímali by sa žiadne dodatočné konsolidačné opatrenia, deficit by od roku 2027 opätovne začal narastať a do konca roka 2030 by mohol dosiahnuť úroveň až 6,4 % HDP.
Alternatívny pohľad na vývoj verejných financií poskytuje hypotetický scenár, v ktorom by sa vláde od roku 2024 podarilo dodržať zadefinované rozpočtové ciele deficitu vychádzajúce z Národného strednodobého fiškálno-štrukturálneho plánu Slovenskej republiky na roky 2025-2028. Postupná konsolidácia verejných financií, ktorá by znížila deficit do roku 2028 na 2,2 % HDP, by zároveň viedla k zastaveniu nárastu dlhu, čo je aj cieľ deklarovaný v aktuálnom programovom vyhlásení vlády. Pre ucelenejšie porovnanie oboch scenárov až do konca roka 2030 RRZ v tomto scenári predpokladá ďalší pokles deficitu na úroveň 1 % HDP.
Priebežná a dôveryhodne zrealizovaná konsolidácia by okrem nižšej potreby emisie štátnych dlhopisov, vyplývajúcej z nižších nominálnych deficitov, priaznivo pôsobila aj prostredníctvom nižších úrokových sadzieb, za ktoré si Slovensko požičiava na finančných trhoch. Investori totiž pri oceňovaní rizika systematicky zohľadňujú nielen aktuálnu fiškálnu situáciu, ale aj výhľad verejných financií do budúcnosti, ktorý je v prípade Slovenska nepriaznivý[4] tak v strednodobom, ako aj v dlhodobom horizonte.
Finančné trhy tieto skutočnosti premietajú do výšky rizikovej prirážky, ktorá sa v prípade Slovenska v porovnaní s obdobím pred rokom 2023 voči priemeru eurozóny výrazne zvýšila. Kým v roku 2022 dosahovala približne 0,93 p.b. a oproti priemeru eurozóny bola vyššia len o 3 bázické body, v období rokov 2023-2025 bol tento rozdiel v priemere až 39 bázických bodov (t.j. 0,39 p.b.).
Hoci sa v rokoch 2024 – 2025 a podľa odhadu RRZ aj v roku 2026 riziková prirážka opätovne znižuje, čo odráža pozitívny vplyv schválených konsolidačných opatrení na vnímanie rizika zo strany investorov, bez pokračovania v konsolidácii po roku 2026 sa tento trend môže relatívne rýchlo obrátiť[5].
Naopak, v hypotetickom scenári kontinuálnej konsolidácie verejných financií v súlade s cieľmi MTP[6] na celom horizonte rokov 2024 až 2030 by bola podľa odhadu RRZ riziková prirážka na slovenských štátnych dlhopisoch citeľne nižšia už od roku 2025 (približne o 0,3 p.b.) a na konci strednodobého horizontu v roku 2030 až o 0,55 p.b. (Graf 2). Nižšia riziková prirážka by sa následne priamo premietla do nižších úrokových sadzieb, za ktoré by Slovensko v danom období emitovalo nové štátne dlhopisy na financovanie rozpočtových deficitov a refinancovanie splatného dlhu.
Ak by sa vláda už od roku 2024 držala rozpočtových cieľov vychádzajúcich z Národného strednodobého fiškálno-štrukturálneho plánu a následne by pokračovala v postupnom znižovaní deficitu až na úroveň 1 % HDP, štát by ku koncu roka 2030 platil ročne na úrokových nákladoch približne o 1,3 mld. eur menej. Z tejto sumy by priamy vplyv nižších deficitov predstavoval približne 1,1 mld. eur, pričom dodatočná úspora 266 mil. eur by bola dôsledkom nižších rizikových prirážok.
Pokiaľ by sa však neprijali žiadne dodatočné konsolidačné opatrenia nad rámec už platnej legislatívy, úrokové náklady by na konci roka 2030 dosiahli viac ako 4,3 mld. eur, čo zodpovedá približne 2,6 % HDP. Oproti historickému minimu v roku 2022, keď Slovensko vynakladalo na obsluhu verejného dlhu približne 1 % HDP, by tak v pomere k veľkosti ekonomiky išlo o viac než dva a pol násobný nárast úrokového bremena.
Aj v hypotetickom scenári účinnejšej a priebežnej konsolidácie v období rokov 2024 – 2030 by však úrokové náklady na konci roka 2030 dosiahli 3 mld. eur. Tento vývoj by bol dôsledkom jednak vysokých východiskových, aj keď postupne sa znižujúcich, úrovní deficitu, ako aj pretrvávajúceho prostredia výrazne vyšších úrokových sadzieb v celej eurozóne v porovnaní s obdobím uvoľnenej menovej politiky v rokoch 2015-2021.
Vysoké úrovne deficitov, ktoré sa dlhodobo pohybujú nad hranicou 5 % HDP, v kombinácii s prísnejšou[7] menovou politikou a pretrvávajúcou globálnou neistotou, významne prispievajú aj k rastu verejného dlhu.
Ak by vláda po roku 2026 nepokračovala v konsolidácii verejných financií, hrubý dlh verejnej správy by sa podľa odhadu RRZ do roku 2030 zvýšil až na 78,2 % HDP. Naopak, v prípade plnenia pôvodných vládnych cieľov a pokračujúceho znižovania deficitu až na úroveň 1 % HDP v roku 2030 by sa hrubý dlh na konci horizontu prognózy znížil k referenčnej (maastrichtskej) hranici 60 % HDP. Ani v tomto priaznivejšom scenári by však hrubý dlh neklesol pod hranicu najvyššieho sankčného pásma dlhovej brzdy[8], čo poukazuje na rozsah fiškálnej nerovnováhy naakumulovanej v predchádzajúcich rokoch.
