Viac informácií a technických detailov na tému adresnosti sa dočítate v analytickom komentári: Kde pomáhať a kde šetriť? Adresnosť v sociálnom systéme ako kľúč.
Vysoké deficity nás tlačia do debaty aj o adresnosti sociálnej politiky
Slovensko má za sebou len tretinu potrebnej konsolidácie, čo znamená, že na stabilizáciu dlhu potrebuje prijať počas najbližších rokov opatrenia rádovo v sume takmer 5 mld. eur. Po opatreniach prijatých v rokoch 2024 a 2025, kedy sa využívalo najmä zvyšovanie daňových príjmov, je tak prirodzene témou hľadanie úspor na strane výdavkov. Je na rozhodnutí vlády a parlamentu, akým spôsobom a akými trvalými opatreniami budú znižovať deficit. Vzhľadom na veľkosť nevyhnutnej konsolidácie je však pravdepodobné, že zefektívňovanie sa bude musieť zvažovať vo viacerých oblastiach, sociálnu oblasť nevynímajúc.
Adresnosť cez príjmy a majetok domácností ako kľúčové kritérium
Ako súčasť verejnej debaty o konsolidácii a sociálnom systéme sa v poslednom období čoraz častejšie spomína jeho adresnosť. Téma sa otvorila najmä v súvislosti s potrebou zníženia nákladov na energodotácie, avšak adresnosť je možné postupne aplikovať na celý sociálny systém.
Pod pojmom adresnosť si však každý z nás môže predstavovať úplne odlišné schémy. Adresnosť (cielenosť) je princíp, ktorý zdôrazňuje základnú úlohu štátu, a to pomáhať tam, kde je to potrebné a nemíňať zdroje tam, kde to potrebné nie je. Je teda synonymom efektívneho využívania daní a odvodov vybratých na cielené riešenie rôznych problematických životných situácií, ktoré sa domácnostiam nepodarilo aj napriek svojej snahe z objektívnych dôvodov vyriešiť.
Je na ďalšiu diskusiu, ako veľmi má sociálna politika sledovať aj iné ciele, než len pomoc v ťažkých životných situáciách spojených so stratou príjmu alebo nízkymi príjmami. Niekedy sa spoločnosť snaží transfermi ovplyvňovať aj správanie ľudí (napr. zakladanie rodín, čas strávený s deťmi v rannom detstve a pod.), alebo zvýšiť motiváciu pracovať a tak prejaviť nejaký typ uznania tým, ktorí svojím úsilím a umom prispeli do systému cez zaplatené dane alebo odvody viac ako iní (napr. daňový bonus). Otázku, či adresnosť definovaná cez úroveň príjmov a majetku rodiny má byť jediným, alebo len jedno z viacerých kritérií sociálnej politiky, tak prejdeme bez snahy definitívne ju zodpovedať[1]. Bez ohľadu na ňu platí, že hlavným účelom sociálnej politiky je pomoc najzraniteľnejším, a preto je adresnosť posudzovaná cez príjmy a majetok domácností kľúčovým kritériom, ako by sme sa mali pozerať na sociálny systém.
Veľká časť sociálnych transferov je naviazaná na životnú situáciu, výrazne menej na výšku príjmu a veľkosť majetku
Pozrime sa tak na veľkosť transferov, ktorých by sa téma adresnosti mohla týkať. Systém dávok, príspevkov a podpôr nad rámec sociálneho a zdravotného poistenia[2] tvorí objem asi 4,3 mld. eur. Systém obsahuje množstvo rôznych dávok – niektoré sú viazané na príjem a aktivitu (daňový bonus na dieťa), iné na zdravotný stav (príspevky na kompenzáciu ŤZP) a ďalšie sú plošné (13. dôchodky, prídavky na deti).
Aj keď štruktúra dávok sa naprieč príjmovými skupinami rodín[4] aj z dôvodu ich odlišnej štruktúry v danej kategórii mení, v konečnom dôsledku objem výdavkov štátu na rodiny s vyššími príjmami klesá relatívne pozvoľne (Graf 1)[5]. Na 30% rodín s najnižšími príjmami štát vynakladá 1,4 mld. eur, čo je v relatívnom vyjadrení len mierne viac ako 1,7 mld. eur vynakladaných na 40% rodín nachádzajúcich sa v strede príjmovej distribúcie a tiež len o málo viac ako 1,1 mld. eur pre 30% rodín s najvyšším príjmom.
Väčšina výdavkov smerujúca k vyššie príjmovým rodinám ide najmä cez prídavky na deti, 13. dôchodok a daňový bonus, ktoré boli zamýšľané ako plošné dávky. Súčasný systém sa tak javí menej adresný vzhľadom na príjmy rodín a pomerne významne zohľadňuje „plošne“ samotnú existenciu životnej okolnosti, ktorá je tak podstatným kvalifikačným kritériom pre poberanie dávky (status dôchodcu, prítomnosť detí, zdravotný stav).
Adresnosť šetrí verejné zdroje a prispieva k dôvere a udržateľnosti sociálneho systému
Slovensko v súčasnosti patrí medzi krajiny s najnižšou príjmovou nerovnosťou v krajinách EÚ aj OECD[6]. Nezdá sa teda, že by náš sociálny systém trpel vážnym nedostatkom solidarity a z tohto pohľadu by potreboval radikálnu prestavbu vo forme masívneho prerozdeľovania zdrojov z vyššie príjmových
na nižšie príjmové domácnosti. Kvôli nepriaznivému stavu verejných financií by však bolo vhodné uskutočniť konceptuálnu revíziu, ktorá by potvrdila opodstatnenosť súčasného nastavenia, alebo naopak priniesla sprehľadnenie a prípadné úpravy adresnosti.
Prípadné zvýšenie adresnosti si nevyžaduje nevyhnutne dramatické škrty. Ide skôr o to, aby pravidlá nároku na pomoc vychádzali z vopred jasne definovaných princípov – napríklad vo väčšej miere aj z príjmovej a majetkovej situácie rodiny. Ak by sa cez adresnosť hľadali úspory, citlivo nastavený systém tak, že sa dávky postupne znižujú s rastom príjmu (a majetku), môže v závislosti od parametrov priniesť väčší alebo menší priestor na zníženie výdavkov.
Diskusia o adresnosti je zložitá, no potrebná. Platí, že ucelený systém adresnosti nie je možné zaviesť v podmienkach Slovenska okamžite. Bude potrebné sa v prvej fáze zmieriť so zjednodušeniami, s vedomými nedostatkami, ktoré bude potrebné riešiť v ďalšom období a neustále. Nejde len o aktuálne hľadanie úspor, ale aj o to, ako zabezpečiť dôveru v sociálny systém a v jeho udržateľnosť. Ak sa podarí nastaviť systém tak, aby bol adresnejší a transparentnejší, môže to byť jeden z potrebných krokov k dlhodobo udržateľnému hospodáreniu štátu.
