Fiškálne riziká

Pripravujú správy o dlhodobej udržateľnosti, posudzujú návrhy rozpočtov, ako aj dodržiavanie rôznych fiškálnych pravidiel. Každá aktivita je užitočným kúskom do veľkej skladačky, ktorá zobrazuje odpoveď na fundamentálnu otázku: Sú verejné financie zdravé? Skladať puzzle z viacerých materiálov však môže byť pre verejnosť náročná úloha, preto som v roku 2014 navrhol, aby fiškálne rady z času na čas publikovali sumárnu Správu o fiškálnom zdraví (Fiscal Space Review). V novej diskusnej štúdii hľadám odpoveď na otázku, čo by mali tieto správy obsahovať, aby poskytli zrozumiteľný odkaz pre verejnosť, politikov aj finančné trhy.

Ak sa pozrieme na predkrízové prognózy verejného dlhu z dielne Medzinárodného menového fondu (MMF) a porovnáme ich so skutočnosťou vo vyspelých krajinách, môžeme vidieť rozdiel (podhodnotenie) na úrovni 40% z HDP. Vo svetle chýb v predpovediach takéhoto rozsahu vyzerajú každoročné diskusie ohľadom potrebnej konsolidácie o pár desatiniek percenta HDP za málo podstatné detaily. Nemôžeme sa preto čudovať, že tak bývalý, ako aj súčasný hlavný ekonóm MMF, považujú za veľmi dôležité, aby sa dlhy postupne znížili na menej nebezpečné úrovne. Veľa krajín potrebuje vankúš na horšie časy.

Dobre, ale aký veľký má byť ten vankúš a voči čomu by sa to malo merať? To sú presne otázky, ktoré by sa mali fiškálny rady snažiť zodpovedať vo svojich Správach o fiškálnom zdraví. V štúdii navrhujem tri kroky:

1. Identifikácia fiškálnych rizík - databáza MMF ukazuje, že za posledných 25 rokov boli veľké negatívne prekvapenia pre dlh celkom časté (6% z HDP každých 12 rokov). Makroekonomické riziká a záchrana finančného sektora z verejných zdrojov bývajú najväčšími spúšťačmi skokového rastu dlhu. Okrem toho bývajú negatívne prekvapenia častejšie ako pozitívne.
2. Odhad potrebného „vankúša“ – na základe hodnoty rizík odhadnutých v prvom bode a ich syntézy (zlé správy totiž často prichádzajú naraz v kríze) sa dá vyčísliť, aký priestor v dlhu je potrebný na dobrý spánok ministra financií ako aj verejnosti.
3. Odhad nebezpečných hraníc dlhu – existujú rôzne spôsoby, ako vyčísliť hranice dlhu, ktoré môžu (s istou pravdepodobnosťou) spustiť lavínu nárastu rizikových prirážok a ťažkosti s financovaním dlhu. Táto hranica je špecifická pre každú krajinu a mení sa aj v čase.

Fiškálne rady by mohli napríklad každé štyri roky publikovať takúto analýzu. Verejnosť by potom mala informáciu o tom, ktoré úrovne dlhu sú pre krajinu už nebezpečné a aký veľký vankúš potrebujeme pod touto hranicou. Z hľadiska komunikácie môže byť užitočnou alternatívou zobrazenie dlhu voči nebezpečnej hranice prostredníctvom farieb na semafore. Zelená by znamenala, že máme dostatočný vankúš, oranžová, že niektoré riziká nemusia byť pokryté, ak prídu zlé správy a červená by symbolizovala vysoké riziko spojené s financovaním dlhu.

V štúdii uvádzam niekoľko dôvodov, prečo Slovensko potrebuje takýto typ analýzy. Nasledujúce dva grafy sú z nich najdôležitejšie. Na prvom môžeme vidieť, že dlh na Slovensku už dvakrát „skočil“ o 20-25% z HDP v priebehu 5 rokov, kým na druhom je znázornené „brutálne“ starnutie, ktoré Slovensko čaká v najbližších desaťročiach. Ísť do tohto obdobia s vysokým dlhom by bola ekonomická samovražda.