Znižovanie výdavkov bolí menej ako rast daní

Často sa ako argument v prospech rastu verejných výdavkov používa to, že umožňujú stimulovať ekonomiku a podporujú ekonomický rast. Napriek tomu, že závery výskumu v tejto oblasti nie sú jednoznačné, viaceré z existujúcich štúdií spochybňujú, že verejné výdavky povedú k stimulácii ekonomického rastu.

V snahe o zníženie dlhu existujú v zásade dve alternatívy: znížiť deficit verejných financií alebo zabezpečiť rast ekonomiky. Na znižovanie deficitu rozpočtu sú tiež dva spôsoby. Na jednej strane pokles vládnych výdavkov, na druhej strane zvýšenie daňového zaťaženia. Nielen mnohí tvorcovia hospodárskej politiky, ale aj viacerí ekonómovia zastávajú názor, že zníženie vládnych výdavkov poškodí ekonomický rast a dožadujú sa ich rastu, aby sa tak podporilo oživenie ekonomiky. Iná skupina názorov považuje obmedzenie vládnych výdavkov za najlepší spôsob ako podporiť fiškálnu konsolidáciu. Ak by snaha o zníženie deficitu viedla k výraznej recesii, okrem negatívnych dopadov na ekonomiku, by bol obmedzený aj jej vplyv na zníženie dlhu, keďže pokles reálneho HDP by viedol k rastu podielu dlhu na HDP.

Nové výsledky výskumu uskutočneného harvardským profesorom talianskeho pôvodu Albertom Alesinom a jeho kolegami na vzorke 35 krajín OECD za roky 1981-2014 ukazujú, že opatrenia zamerané na zníženie deficitu spojené s poklesom výdavkov mali nižší negatívny dopad na rast, ako opatrenia využívajúce rast daňových sadzieb. Je však treba povedať, že autori výskumu sa zamerali na krátkodobé dopady a neskúmali dlhodobé vplyvy, napr. spojené so starnutím populácie. Avšak ich zistenie, že opatrenia zamerané na pokles vládnych výdavkov viedli len k miernemu poklesu rastu (opatrenie vo výške 1 percenta HDP viedlo k poklesu priemerného rastu HDP asi o pol percenta) a tento pokles v priemere trval menej ako 2 roky, je veľmi významné. Na druhej strane opatrenia spojené s rastom daní o 1 percento viedli v priemere k poklesu HDP o 2 percentá. Naviac sa ukázalo, že ak sa vládne výdavky obmedzovali v období ekonomického rastu, vplyv tohto opatrenia na output bol v priemere nulový. To znamená, že podľa záverov tohto výskumu nevedie konsolidácia spojená s poklesom verejných výdavkov v dobrých časoch k nákladom spojených s poklesom produktu a rastom nezamestnanosti. Tento fenomén bol v roku 1990 pomenovaný dvoma talianskymi ekonómami (Giavazzi and Pagano) ako expanzívna úsporná politika (angl. expansionary austerity). Závery spomínaného výskumu tiež ukázali, že zníženie sociálnych výdavkov a iných transferov malo na ekonomický rast nižší negatívny vplyv, ako rast daní. Tento záver sa ukázal ako platný aj v prípade reformy dôchodkového systému spojenej so znížením výdavkov. Napríklad Veľká Británia a Írsko uskutočnili po finančnej kríze reštriktívnu politiku opierajúcu sa o pokles výdavkov, obmedzenie vládnej spotreby ako aj transferových platieb a verejných investícií, pričom tieto krajiny prekonali negatívne dôsledky krízy rýchlejšie, ako krajiny, ktorých konsolidačné úsilie bolo založené na raste daňových sadzieb.

Vo svojej štúdii venovanej dopadom spomínaného návrhu rozpočtu Talianska ekonómovia z Petersonovho inštitútu pre medzinárodnú ekonómiu poukázali na to, že vyšší deficit pravdepodobne nepovedie k vyššiemu ekonomickému rastu, naopak, môže rast znížiť. Stane sa tak vtedy, ak obavy investorov o politiku vlády vo fiškálnej oblasti podmienia veľký nárast spreadov štátnych dlhopisov, takéto veľké rozpätia potom povedú k prísnejším podmienkam poskytovania úverov súkromnému sektoru a k nižším investíciám, čím sa vytvorí tlak na pokles outputu, ktorý bude kompenzovať, prípadne ešte viac ako kompenzovať bezprostredné účinky expanzívnej fiškálnej politiky na dopyt.

Naznačuje to, že zníženie podielu dlhu na HDP znižovaním deficitu formou poklesu vládnych výdavkov je lepšou alternatívou, ako zníženie deficitu na úkor zvyšovania daní. Tento záver by si mali všimnúť členské krajiny eurozóny, keď sa v súlade s pravidlami Paktu stability a rastu a ďalšou európskou legislatívou snažia znižovať svoj dlh, ako aj tí, ktorí v dobrých časoch hovoria o potrebe zvyšovať verejné výdavky.