Ako 14-ročný chlapec som stál v stotisícovom dave na námestí a okrem sľubov o slobode a demokracii počúval aj o prosperite, bohatstve, dokonca až veľmi konkrétne sľuby o tom, ako za 5 rokov dobehneme Rakúsko. Keďže som bol mladý a ku všetkému skeptický puberťák, tým sľubom som vôbec neveril. Dnes viem, že všetky sľuby na námestiach treba brať s určitou rezervou. Pritom z pôvodných novembrových ideálov sa splnilo veľa: máme slobodu aj demokraciu, len to Rakúsko sme ešte stále ekonomicky nedobehli. Nie že by sme sa nemali naozaj lepšie, ale za tých 34 rokov aj susedia v Rakúsku pokročili. Keby na nás boli čakali na mieste, boli by sme ich dobehli asi v roku 2019 – čiže po 30 rokoch, určite nie po 5 či 10. Voči našim západným susedom sme za posledných 34 rokov stiahli necelú polovicu rozdielu (a posledných 14 rokov už dobiehame výrazne pomalšie, ak vôbec). Skúsme sa však pozrieť bližšie, ako je to s našou prosperitou a blahobytom.
Naša ekonomika po páde socializmu utrpela transformačnú recesiu. Na úroveň roku 1989 sme sa vrátili niekedy okolo roku 2001. Dnes sa už máme vyše 2-krát lepšie než pred revolúciou. Merané cez reálny HDP na osobu je to zlepšenie o 111%, cez spotrebu domácností o 104%. Benefity nového režimu však prirodzene neboli rozdelené rovnomerne. Najviac získali tí, ktorí vedeli využiť príležitosti slobodnej spoločnosti – podnikatelia, živnostníci, ale aj špičkoví umelci či športovci. Ak bol niekto zamestnancom a zarábal presne priemernú mzdu, nemal však iné príjmy z podnikania či majetku, jeho reálna mzda prekročila predrevolučnú úroveň až v roku 2006 a dnes nie je na dvojnásobku, ale „iba“ 40% nad úrovňou roku 1989. Ešte pomalšie stúpala životná úroveň dôchodcom, ktorí si museli „počkať“ do roku 2009 a dnes sú 27% nad rokom 1989.
Peniaze samozrejme nie sú všetko. Naše životy sa zväčša zlepšili aj v iných rozmeroch. Žijeme dlhšie, zdravšie a bezpečnejšie. Očakávaná dĺžka života, ktorá koncom socializmu stagnovala či až klesala, sa nám mužom zvýšila o vyše 7 rokov a ženám o 5 rokov. Je to aj zdravším životným prostredím, aj lepšou stravou či životným štýlom, ale jednoznačne aj zlepšením zdravotnej starostlivosti. Napriek výhradám, ktoré (oprávnene) môžeme mať voči stavu nášho zdravotníctva, sa zdravotnícke služby výrazne zlepšili. Napríklad dojčenská úmrtnosť klesla skoro trojnásobne. Takisto prekvapujúco klesla aj zločinnosť – aspoň v tých ukazovateľoch, ktoré vieme porovnať. Po náraste zločinnosti v 90-ych rokoch sa situácia v tomto storočí začala zlepšovať a dnes už máme menej vrážd či násilných trestných činov.
Jednou z najbolestivejších častí prechodu na nový ekonomický systém je vznik nezamestnanosti. Okrem čisto príjmových dopadov straty zamestnania na hospodárenie rodín má nezamestnanosť, obzvlášť dlhodobejšia nezamestnanosť, mimoriadne negatívny vplyv na psychiku a celkovo spokojnosť so životom. Ľudia, ktorých zasiahla dlhodobá alebo opakovaná nezamestnanosť, sú hlavnými porazenými transformácie. Začiatkom tohto storočia trpelo Slovensko mimoriadne vysokou nezamestnanosťou, prácu si nevedelo nájsť viac ako pol milióna ľudí. Dnes je problém nezamestnanosti menej než tretinový (bez akéhokoľvek pokusu zľahčovať ho) a od roku 2016 zamestnáva naša ekonomika viac ľudí než za socializmu. Pritom ľudí v produktívnom veku máme rovnako: 3,6 mil.
Posledným parametrom, na ktorý chcem upozorniť, je korupcia ako jeden zo symbolov spravodlivosti v spoločnosti. Naša spoločnosť bola už za socializmu prelezená korupciou – dalo by sa povedať, že bez určitej korupcie a podvodov by rigidná plánovaná ekonomika ani nedokázala fungovať. Zdedili sme po socializme porekadlá ako „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, či „kto maže, ten jede“. Podľa prieskumov Transparency International je dnes drobná korupcia viac než štyrikrát menej častá než koncom minulého storočia. Veľkú korupciu v politike či verejnom obstarávaní už nedokážeme merať tak, ako drobnú korupciu, ale aj tej s najväčšou pravdepodobnosťou výrazne ubudlo. Stále však máme priestor na zlepšenie – v priemere EÚ je korupcia skoro polovičný problém oproti Slovensku a bez ďalšieho pokroku aj v tejto oblasti sa nám Rakúsko nepodarí dobehnúť ani za ďalších 34 rokov.
Záverom: z nádejí, ktoré sme mali po Nežnej revolúcii, sa splnilo veľa, nie však všetko. Hodnoty slobody a demokracie sa snáď ani nedajú vyčísliť. Jednoznačný pokrok však nastal aj v oblastiach, ktoré sa merajú ľahšie. Ako krajina sme jednoznačne bohatší než pred revolúciou (aj než by sme boli, keby k nej nikdy nebolo došlo). Najviac získali tí, ktorým sa podarilo rozbehnúť podnikanie, či niekde vyniknúť, nasledujú bežní zamestnanci a až potom sme sa o pokrok „podelili“ aj s dôchodcami. Stratili najmä tí, ktorých postihla dlhodobá nezamestnanosť, hoci dnes je už trikrát nižšia než pred 20 rokmi. Žijeme tiež dlhšie, bezpečnejšie, zdravšie a spravodlivejšie. Nádeje a sny, ktoré sme kedysi mali, sa však nenaplnili úplne – čo je jedným zo zdrojov frustrácie s ponovembrovým vývojom.
